utorok 30. septembra 2014

Mediálny svet už spustil svoju "virtuálnu" synodu o rodine

Náš blog vkontexte.sk upozorňuje na sugesciu mediálneho podania informácií o dianí v Cirkvi, ktorá vytvára neraz určitú zjednodušenú a redukovanú názorovú klímu a ktorá je v pravom zmysle "virtuálnou realitou". Pápež Benedikt XVI. v jednom zo svojich posledných príhovorov upozornil na túto "virtualitu" v súvislosti s II. vatikánskym koncilom. Hovoril, že "bol Koncil Otcov – pravý Koncil, ale bol aj koncil médií. Bol to akoby samostatný koncil, a svet postrehol koncil prostredníctvom tohto, prostredníctvom médií. Teda Koncil, ktorý bezprostredne zaúčinkoval na ľud, bol koncil médií, nie koncil Otcov. A kým Koncil Otcov sa uskutočňoval v rámci viery, bol to koncil viery, ktorý sa snaží porozumieť sebe samému a snaží sa porozumieť Božím znameniam v tej danej chvíli, ktorý sa snaží odpovedať na Božiu výzvu a objaviť Božie Slovo, slovo pre dnešok a zajtrajšok, Koncil novinárov sa nerealizoval, prirodzene, vo vnútri viery, ale v rámci kategórií dnešných médií, teda mimo viery, s inou hermeneutikou. Bola to politická hermeneutika: médiá vnímali Koncil ako politický zápas, zápas moci medzi rozličnými prúdmi v Cirkvi. Bolo jasné, že médiá sa postavili na tú stranu, ktorá sa im zdala byť priliehavejšou pre ich svet." Rovnaká sugescia funguje v súvislosti s pripravovanou mimoriadnou svetovou synodou o rodine. Mediálny svet už spustil svoju "virtuálnu" synodu o rodine a svet pravdepodobne postrehne viac tento virtuálny koncil.

piatok 12. septembra 2014

AD: CO v SME

Fenomén obludnej satiry sa stal už súčasťou nášho sveta. Berieme ju s nadhľadom. Aspoň si to myslíme. Pred časom ma rozhorčil postoj istého kňaza-novinára, ktorý zveleboval cynickú karikatúru na adresu pápeža Benedikta XVI.: "Keď Paolo Schmidlin znázornil pápeža Benedikta XVI. ako slečnu Kitty – v podväzkoch, v dámskej bielizni, s excentrickým účesom na hlave, zostal som pokojný. Dokonalá karikatúra pápeža, ktorý v 21. storočí miloval červené črievice a rád sa obliekal do čipiek a všakovakých čiapočiek a peleríniek z purpuru, presne pripomínajúcich kostým svätého Mikuláša. Toho istého pápeža, ktorý sa musel za pontifikátu popasovať s narastajúcimi sexuálnymi škandálmi vo vnútri Cirkvi. Výstižnejšiu karikatúru Jozefa Ratzingera, než je tá Schmidlinova, som zatiaľ nevidel." Slová "miloval" a "rád sa obliekal" použité na Jozefa Ratzingera, ktorého sme vídali ako jednoduchého kňaza počas toľkých rokov chodiť po námestí sv. Petra do svojej kancelárie, známeho pre jeho pokoru, jednoduchosť a skromnosť, sú podľa mňa povrchným predvádzaním sa tohto kňaza-novinára a nehoráznym posudzovaním pápežovho správania, ktorému ani za mak nerozumie a ktorému nesiaha ani po päty.

Katechizmus označuje ako hriech "iróniu, ktorá má za cieľ znevážiť niekoho tým, že zlomyseľne zosmiešňuje (tal. "caricaturando") niektorú črtu jeho správania" (KKC, 2481). Spomínaný kňaz-novinár upokojuje svedomie katolíka, aby spokojne do seba prijímal jed tohto obludného duchovného toxického odpadu: "Na rozdiel od útlocitných pováh v Cirkvi verím, že môj Boh je natoľko veľký, že mu nikto nemôže ublížiť, ani ho uraziť." Očividne prekonal dokonca aj "útlocitnosť" základov evanjelia a fundamentov katolíckej náuky: "Hriech je urážka Boha" (KKC, 1850, 1871). Obludná satira sa už stáva súčasťou každodenného formovania nášho vnútra aj v niektorých mienkotvorných denníkoch.  Je ťažké dať tento fenomén do kontextu, lebo cynizmus je bezcitným opovrhovaním akýmikoľvek pravidlami, akýmkoľvek kontextom. Nie nadarmo grécka mytológia zobrazuje satyrov, lesných démonov, ako napoly ľudí, napoly capov, ktorí hľadajú, koho bodnúť. Preto prinášame výstižnú reakciu Martina Kramaru a vítame ho vKontexte.

JV

Keby som bol satirik