piatok, 11. septembra 2015

Nič nie je náhodou

Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu pre Vatikánsky rozhlas (11. 9. 2015):

Od témy utečencov by už mal človek chuť najradšej utiecť. Nie, že by nebola aktuálna, protiví sa skôr spôsob, akým je celý komplexný fenoménom všeobecne prezentovaný. Franklin Delano Roosvelt sa už pomaly pred storočím vyjadril: „V politike sa nič nenecháva na náhodu. Ak sa niečo deje, môžete sa staviť o čokoľvek na svete, že sa to deje presne tak, ako sa to diať má.“ Keď si v posledných týždňoch človek pozrie spravodajstvo ktorejkoľvek televízie, listuje mienkotvornú dennú tlač i magazíny, zo všetkých nápadne unisono rezonuje tá istá utečenecká pesnička. Rovnaký scenár, povinné prvky. Ako filmové týždenníky z päťdesiatych rokov - dokonca nechýbajú ani transparenty, vítajúce „osloboditeľov“, akurát už nimi nemyslia sovietskych vojakov. Aj táto propagandistická zhoda je súčasťou nielen Roosveltovej skúsenosti, že sa nič nenecháva na náhodu. Do diskusie sa teda žiada povedať aspoň pár jednoduchých téz.

Keď prebiehal naplánovaný integračný proces a rozširovanie Európskej únie a bolo fakticky nemožné, aby do nej nevstúpila krajina, ktorej bolo určené vstúpiť, politici i médiá sa radi oháňali aj výrokmi Jána Pavla II. Ten bol podľa nich jednoznačne za Európsku úniu. Samotný Ján Pavol II. sa opakovane vyjadroval zhruba v tomto duchu: „Ak v Európskej únii prevládnu duchovné a kultúrne hodnoty, bude požehnaním; ak materiálne záujmy, bude kliatbou“. My už môžeme posúdiť i pocítiť, ktoré z hodnôt v nej prevládajú a nakoľko... Podobne sú neustále pristrihované aj výroky pápeža Františka. Posledne jeho výzvy na prijatie utečencov. Aj tie treba brať v kontexte. Je všeobecne známe, že pápež si s rovnakou priamosťou nedáva servítku, aj keď hovorí o príčinách migrácie, o egoizme bohatých krajín a záujmových skupín. Stačí si prečítať jeho nedávnu encykliku Laudato sí. Nehovorí sa ani o jeho naliehavých výzvach na hľadanie politického riešenia. Cituje sa len vtedy a len tak, ako to vyhovuje.

Vráťme sa k pápežovmu príhovoru pred modlitbou Anjel Pána minulú nedeľu. Čo tu vlastne povedal sám pápež František? Počúvajme slovo za slovom: „Tvárou v tvár tragédií desaťtisícov utečencov, utekajúcich pred smrťou, vojnou a hladom“ evanjelium žiada, aby sme boli „blížnymi“ tým najmenším a opusteným.“ V ďalších slovách, ako vieme, pápež navrhuje praktické formy pomoci, do ktorej vyzýva najmä všetky farnosti. Pápež teda hovorí o tých, ktorí utekajú pred smrťou, vojnou a hladom. Masové regrutovanie hľadačov bezstarostného života, ktorým ich má plným priehrštím zahŕňať blahobytná spoločnosť, tu nie je ani slova. A hovorí „tvárou v tvár najmenším a opusteným“. Znamená to, že situáciu treba posudzovať na tvári miesta a že v spleti rozmanitých záujmov treba  medzi utečencami rozoznať „najmenších a opustených“. Konkrétnu pomoc možno a treba poskytnúť len skutočnej konkrétnej núdznej osobe, podľa povahy jej núdze.

Katolícka morálka pozná termín „poradie služby k blížnemu“. Bezprostredná veľká hmotná núdza tu má prvé miesto a zaväzuje konať okamžite a účinne. Keď je však potrieb veľa a možnosti sú obmedzené, nemožno pomôcť rovnako všetkým a vo všetkom. Na prvom mieste sú vtedy najbližší rodinní príslušníci. Potom príbuzní vo viere. Veľká duchovná núdza má prednosť pred menšou hmotnou a podobne... Katechizmus Katolíckej cirkvi okrem iného hovorí (článok 2241): „Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov, hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo o prijímajú“. Ale odpoveď je vyvážená, keď dodáme aj druhú časť toho istého článku: „Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady“. Toľko Katechizmus.

Spomíname to preto, že veriaci sa neraz ocitajú v situácii, keď nevedia, komu skôr pomáhať. Ale aj preto, že hrozí isté morálne vydieranie veriacich, aby napomáhali veľké mocensko-politické záujmy tých, ktorí na konfliktoch bohatnú a dôsledky hádžu v konečnom dôsledku na plecia druhých, zasievajúc nové konflikty, ktoré sú pre isté skupiny vždy najistejším zdrojom zisku.

Zdá sa opodstatnený aj iný názor, vychádzajúci zo slovenskej situácie. Spoločnosť tu len ťažko dokáže zabezpečiť základné podmienky dôstojného života státisícom vlastných občanov, ktorí v celoživotnej poctivej a tvrdej práci odvádzali nemalé percento svojich príjmov na zaistenie svojej staroby a ničili si zdravie a životné sily v službe spoločného dobra, ktoré potom iní rozkrádali a súkromne sa obohacovali. Táto spoločnosť sa musí prednostne postarať o týchto svojich občanov pred hľadačmi lacného blahobytu.

Kresťanská morálka samozrejme nemôže odmietať konkrétneho núdzneho človeka len preto, že sa stal obeťou egoistickej hry iných. Ak poznáme celkové postoje pápeža Františka, popri starosti o núdznych, ktorí sú jeho srdcu veľmi blízki, má tento pápež nemalú starosť o bohatých veriacich členov dominujúcej západnej kultúry, tvorenej prevažne kresťanskými krajinami. Tí sa uzatvárajú do ničivého egoizmu, ktorý je pápežovi z „chudobného juhu“ zjavne odporný. Keď ich vyzýva prijať do svojho stredu núdznych, robí to aj kvôli nim samým. Chce tým dosiahnuť, aby konečne prestali myslieť len na seba. Duchovne sú totiž neraz ešte ohrozenejší a núdznejší než utečenci, čo potrebujú ich pomoc.

Každá minca má dve tváre. I na súčasné dianie sa treba pozerať aj inak než na úradnú verziu mainstreamovej propagandy médií, ktoré patria takmer výlučne bohatým záujmovým skupinám. Na druhej strane si treba uvedomiť, že najmä internetom šírené iné pohľady na tému utečencov sú veľmi často z pozadia platené a tvorené zas inými mocenskými záujmovými skupinami a treba ich tiež brať s potrebným nadhľadom a odstupom. Ak vyvolávajú hnev a nenávisť, pochádzajú isto od Zlého. Najpotrebnejší je však duchovný nadhľad, ktorým sa má veriaci pozerať na každú situáciu. Hľadať, akú nám v nej Boh posiela novú výzvu. A ak sú tu riziká a ohrozenia, pýtať sa, či nie sú priamym dôsledkom málo evanjeliového a veľmi egoistického života veriacich pôvodne kresťanskej Európy. Na záver teda môžeme parafrázovať Roosveltov výrok a povedať, že „pre kresťana nič nie je náhodou. Ak sa niečo deje, môžeme sa staviť o čokoľvek na svete, Boh tú má svoj prozreteľný plán“.