pondelok, 6. októbra 2014

Boli rozvedení doteraz Cirkvi ľahostajní?

Otázka pristupovania rozvedených a znovuzosobášených k Eucharistii nie je jedinou a ani hlavnou otázkou III. zasadania Svetovej synody biskupov v Ríme (viď náš článok Mediálny svet už spustil svoju "virtuálnu" synodu o rodine). Touto otázkou sa Cirkev zaoberá už niekoľko rokov. Mnohí katolíci nepoznajú učenie Cirkvi v tejto otázke, ani jej motivácie viery. Prinášame niektoré význačné texty učenia Cirkvi a doterajších úvah pápežov, aby sme si mohli urobiť lepšiu predstavu doterajšieho postoja Cirkvi k týmto ľuďom. Nie je to postoj nezáujmu, necitlivosti. V skutočnosti, vo svetle dokumentov Cirkvi a učenia doterajších pápežov, je to postoj milosrdenstva, pozornosti, súcitu s ich často útrpnou situáciou. Na druhej strane je možné lepšie vidieť hĺbku problematiky vo svetle učenia Cirkvi. Kardinál P. Erdő, generálny relátor Synody, na úvod Synody o rodine pripomenul kultúrny kontext, v ktorom žijeme: "Mnohí z našich súčasníkov majú ŤAŽKOSŤ UVAŽOVAŤ LOGICKY, čítať dlhé texty." Mnohí hľadajú odpovede v krátkych novinových článkoch, ktoré často prinášajú veľmi obmedzený pohľad na problematiku, vytrhnutý z kontextu viery. Preto pozývame čitateľa k prehĺbeniu tejto problematiky (súhrn odkazov na texty k problematike rozvedených a znovuzosobášených je možné nájsť na www.rodina.kbs.sk).

Katechizmus katolíckej Cirkvi (č. 1650): 


"Dnes je v mnohých krajinách veľký počet katolíkov, ktorí sa uchyľujú k rozvodu(2384) podľa občianskych zákonov a civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev, verná slovám Ježiša Krista (Mk 10,11-12), je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie. Zmierenie sviatosťou pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti."


Sv. Ján Pavol II., Familias Consortio (č. 84), 22. novembra 1981: 


"Každodenná skúsenosť, žiaľ, ukazuje, že ten, kto sa dá rozviesť, väčšinou má úmysel začať nové spolužitie, prirodzene, bez katolíckeho sobáša. Keďže tu ide o zlo, ktoré - ako aj iné - čoraz viac infikuje aj katolíkov, treba tento problém starostlivo a bez meškania riešiť. Synodálni Otcovia sa s ním výslovne zaoberali. Lebo Cirkev, ktorá je ustanovená na to, aby viedla k spáse všetkých ľudí a najmä pokrstených, nemôže ponechať na seba samých ani tých, ktorí sa hoci už predtým boli spojení sviatostným zväzkom, pokúsili znova sa zosobášiť. Preto sa bude Cirkev usilovať neúnavne aj takýmto ľuďom ponúkať prostriedky spásy.

Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie. Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali zachrániť prvé manželstvo, a boli celkom nespravodlivo opustení, a tými, čo z vlastnej ťažkej viny rozvrátili kanonicky platné manželstvo. Napokon sú aj takí, čo uzavreli nové životné spoločenstvo len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné.

Spolu so Synodou vyzývam duchovných pastierov i celé spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako pokrstení, môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.

Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.

Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, môže sa udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné".

Rovnako úcta k sviatosti manželstva, ako aj ohľad na manželov a ich rodiny i na spoločenstvo veriacich zakazuje všetkým duchovným pastierom konať pre rozvedených, ktorí uzatvárajú nový sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli akékoľvek dôvody alebo pastoračné zámienky. Tieto obrady by totiž pôsobili dojmom nového sviatostného a platného sobáša a uvádzali by do omylu o nerozlučiteľnosti prvého sviatostne uzavretého manželstva.

Týmto počínaním Cirkev vyznáva svoju vernosť Kristovi a jeho pravde. Súčasne sa však matersky správa aj k svojim deťom, najmä k tým, čo boli bez vlastnej viny opustení svojím vlastným zákonitým manželom.

Cirkev okrem toho pevne verí, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe, pokání a láske."

Pápež Benedikt XVI., stretnutie s farnosťou Introd (Valle d'Aosta), 25. júla 2005:


Istý kňaz nadhodil tému svätého prijímania zo strany rozvedených a znovuzosobášených. Toto je odpoveď Svätého Otca:

"Vieme všetci, že toto je problém zvlášť bolestný pre osoby, ktoré žijú v situáciách, kedy sú vylúčení z eucharistického prijímania a prirodzene pre kňazov, ktorí chcú pomáhať týmto osobách milovať Cirkev, milovať Krista. Toto predstavuje problém.

Nikto z nás nemá hotový recept, aj preto, že situácie sú veľmi rozličné. Povedal by som, že zvlášť bolestná je situácia tých, ktorí sa cirkevne zosobášili, ale neboli naozaj veriaci a urobili to z tradičného zvyku, a keď sa potom ocitli v novom neplatnom manželstve, sa obrátili, nachádzajú vieru a cítia sa byť vylúčení zo Sviatosti. Toto je skutočne veľké utrpenie a keď som bol Prefektom Kongregácie pre učenie viery, pozval som rozličné biskupské konferencie a špecialistov, aby študovali tento problém: sviatosť slávená bez viery. Či je možné nájsť tuná moment neplatnosti, pretože sviatosti chýbal základný rozmer, to sa neodvažujem povedať. Sa osobne som si to myslel, ale diskusie, ktoré sme mali, mi ukázali, že problém je veľmi ťažký a musí byť ešte prehĺbený. Ale vzhľadom na situáciu utrpenia týchto osôb, ho treba prehĺbiť.

Neodvažujem sa dať odpoveď, ale v každom prípade sa mi zdajú byť dôležitými dve hľadiská. Prvé: aj keď nemôžu ísť k sviatostnému prijímaniu, nie sú vylúčení z lásky Cirkvi a z Kristovej lásky. Účasť na eucharistickom slávení bez bezprostredného sviatostného prijímania nie je určite plná, chýba niečo podstatné. Avšak je stále pravdou, že nemožno označiť účasť na Eucharistii bez eucharistického prijímania za nič. Znamená to vždy byť zahrnutí do tajomstva Kristovho kríža a zmŕtvychvstania. Je to stále účasť na veľkej Sviatosti v duchovnom a pneumatickom rozmere,  aj cirkevnom, hoci nie v úzkom zmysle sviatostnom, rozmere.

A vzhľadom na to, že ide o Sviatosť Kristovho Utrpenia, trpiaci Kristus objíma zvláštnym spôsobom tieto osoby a je s nimi v komunikácii iným spôsobom a môžu sa cítiť objaté ukrižovaným Kristom, ktorý padá na zem a zomiera a trpí za nich, s nimi. Treba teda vysvetľovať, že aj keď žiaľ chýba základný rozmer, predsa nie sú vylúčení z veľkého tajomstva Eucharistie, z Kristovej lásky, ktorá je tu prítomná. Toto sa mi zdá byť dôležitým. Ako je dôležité, aby farár alebo farská rodina dali týmto ľuďom pocítiť, že z jednej strany musíme rešpektovať nerozlučnosť sviatosti a z druhej strany to, že milujeme týchto ľudí, ktorí trpia aj za nás. A musíme aj trpieť s nimi, pretože dávajú dôležité svedectvo. Totiž vieme, že keď ustupujeme z lásky, dopúšťame sa krivdy na samotnej Sviatosti a nerozlučiteľnosť sa tak bude zdať byť stále menej pravdivá.

Poznáme tento problém nielen v protestantských komunitách, ale aj v pravoslávnych, ktoré sú predstavované ako vzor, kde je možnosť sa znovu zosobášiť. Ale iba prvé manželstvo je sviatostné: aj oni uznávajú, že iné nie sú sviatosťou, sú to redukované a prehodnotené manželstvá, kajúcej situácii, v istom zmysle môžu ísť k svätému prijímaniu, ale vediac, že toto je dopriate iba "v ekonómii" - ako hovoria - z milosrdenstva, ktoré však nezľahčuje fakt, že ich manželstvo nie je Sviatosťou. Ďalším bodom vo východných Cirkvách je to, že tieto manželstvá umožnili rozvod s veľkou ľahkosťou a teda princíp nerozlučiteľnosti, pravá sviatostnosť manželstva sú vážnym spôsobom zranené. 

Na jednej strane je tu teda dobro spoločenstva a dobro Sviatosti, ktoré musíme rešpektovať, a na druhej strane utrpenie osôb, ktorým treba pomôcť.

Druhým bodom, ktorý musíme učiť a urobiť dôveryhodným aj pre náš samotný život je to, že utrpenie v rozličných formách je nevyhnutne súčasťou nášho života. A je to vznešené utrpenie, povedal by som. Znovu treba pochopiť, že pôžitok nie je všetko. Že kresťanstvo nám dáva radosť, tak ako láska dáva radosť. Ale láska je aj stále zriekanie sa seba samého. Sám Pán nám dal formulu toho, čo znamená láska: kto stratí svoj život, nájde ho. Kto získa a zachová seba samého, stratí sa.

Je to stále Exodus, a teda aj utrpenie. Pravá radosť je odlišnou vecou než potešenie. Radosť vždy rastie, dozrieva v utrpení v spoločenstve s Kristovým krížom. Iba tu sa rodí pravá radosť z viery, z ktorej nie sú vylúčení ani oni, ak sa učia prijímať ich utrpenie v spoločenstve s Kristovým utrpením."

Pápež Benedikt XVI., stretnutie s klérom diecézy Belluno-Feltre a Treviso, kostol sv. Justíny mučeníčky, Auronzo di Cadore, 24. júla 2007:


D. – Som don Samuel. Prijali sme vaše pozvanie modliť sa, uzdravovať a ohlasovať. Dovolili sme si už zobrať vážne starosť o vašu osobu a ako prejav našej lásky sme vám priniesli fľašu zdravého vína z našej zeme, ktorú vám odovzdáme prostredníctvom nášho biskupa. Prichádzam k otázke. Sme svedkami stále väčšieho počtu situácií rozvedených osôb, ktoré sa znovu zosobášia, spolunažívajú a žiadajú pomoc pre ich duchovný život od nás kňazov. Sú to osobe, ktoré často prinášajú útrpnú žiadosť pristupovať k sviatostiam. Sú to skutočnosti, ktoré si od nás vyžadujú konfrontáciu a aj zdieľanie utrpenia, ktoré obnášajú. Pýtam sa Vás, Svätý Otče, s akými postojmi, ľudskými, duchovnými, pastoračnými možno spojiť milosrdenstvo a pravdu. Vďaka. 

R. – Áno, je to bolestný problém a jednoduchý recept, ktorý by ho vyriešil, isto nejestvuje. Všetci trpíme týmto problémom, pretože všetci máme blízko seba osoby v týchto situáciách a vieme, že pre nich je to bolesť a utrpenie, pretože chcú byť v plnom spoločenstve s Cirkvou. Tento predchádzajúci manželský zväzok je zväzkom, ktorý obmedzuje ich účasť na živote Cirkvi. Čo robiť? Povedal by som: prvým bodom by bola samozrejme prevencia, nakoľko je to možné. Príprava na manželstvo je teda vždy základom a nevyhnutnosťou. Kánonické právo predpokladá, že človek ako taký, aj bez veľkého poučenia má v úmysle uzatvoriť manželstvo podľa ľudskej prirodzenosti, ako je to naznačené v prvých kapitolách knihy Genezis. Je človekom, má ľudskú prirodzenosť, a teda vie, čo je to manželstvo. Má v úmysle robiť to, čo mu hovorí ľudská prirodzenosť. Z tohto predpokladu vychádza kánonické právo. Je to vec, ktorá sa sama od seba vnucuje: človek je človek, prirodzenosť je taká, a hovorí toto. Ale dnes sa táto axioma, podľa ktorej človek má v úmysle konať to, čo je v jeho prirodzenosti, jediné manželstvo, verné, sa premieňa na trochu inú axiomu. “Volunt contrahere matrimonium sicut ceteri homines” (chcú uzavrieť manželstvo ako iní ľudia). Nie je to jednoducho už len prirodzenosť, ktorá hovorí, ale "iní ľudia", ako to robia všetci. A to, ako to robia všetci, už nie je jednoducho prirodzené manželstvo, podľa Stvoriteľa, podľa stvorenia. To, čo robia "ceteri homines" je zosobášiť sa s predstavou, že jedného dňa môže manželstvo zlyhať a môže sa prejsť k inému manželstvu, k tretiemu a štvrtému manželstvu. Tento model "ako to robia všetci" sa tak stáva modelom v kontraste s tým, čo hovorí prirodzenosť. Tak sa stáva normálnym sobášiť sa, rozvádzať sa, znovu sa sobášiť a nikto si nemyslí, že by to bola vec, ktorá ide proti ľudskej prirodzenosti alebo akokoľvek je ťažké nájsť niekoho, kto by tak zmýšľal. Preto na to, aby sme pomohli reálne prísť k manželstvu, nielen v zmysle Cirkvi, ale Stvoriteľa, musíme napraviť schopnosť počúvať prirodzenosť. Vraciame sa tak k prvej otázke. Objaviť za tým, čo robia všetci, to, čo nám hovorí sama prirodzenosť, ktorá sa prihovára iným spôsobom než moderná zvyklosť. Pozýva nás totiž k manželstvu pre celý život, do vernosti na celý život, aj v utrpení vyplývajúcom z požiadaviek spoločného rastu v láske. Teda tieto prípravné kurzy k manželstvu by mali napraviť hlas prirodzenosti, Stvoriteľa, v nás, objaviť za tým, čo robia "ceteri homines", čo nám dôverne hovorí naša vlastná bytosť.  V tejto situácii teda, medzi tým, čo robia všetci a tým, čo hovorí naša bytosť, prípravné kurzy musia byť cestou znovuobjavenia, aby sme sa znovu učili, čo nám hovorí naša bytosť, pomôcť k dosiahnutiu pravého rozhodnutia pre manželstvo podľa Stvoriteľa a podľa Vykupiteľa. Teda tieto prípravné kurzy k "učeniu sa sebe samým", k učeniu sa pravej manželskej vôli, sú veľmi dôležité. Ale nestačí príprava, veľké krízy prídu potom. Teda permanentné sprevádzanie, aspoň v prvých desiatich rokoch, je veľmi dôležité. Preto vo farnosti sa treba starať nielen o prípravné kurzy, ale aj o spoločnú cestu potom, sprevádzať sa, pomáhať si navzájom. Nech sú prítomní vo chvíľach krízy, nielen kňazi, ale aj rodiny, ktoré už majú skúsenosti, ktorí poznajú tieto utrpenia, tieto pokušenia. Je dôležitá sieť rodín, ktoré si pomáhajú a rozličné hnutia môžu veľmi napomôcť. Prvá časť mojej odpovede vidí predchádzanie, nielen v zmysle prípravy, ale aj sprevádzania, prítomnosti siete rodín, ktoré budú nápomocné v tejto modernej situácii, kde všetko hovorí proti vernosti na celý život. Treba pomôcť nájsť, naučiť sa aj s utrpením, túto vernosť. Avšak v prípade zlyhania, teda v prípade, že sa manželia ukážu neschopnými zostať v prvotnom rozhodnutí, je tu stále otázka, či by tu bola v skutočnosti vôľa v zmysle sviatosti. A teda je tu prípade proces pre vyhlásenie nulity. Ak išlo o pravé manželstvo a teda sa nemôžu zosobášiť, trvalá prítomnosť Cirkvi pomáha týmto osobým znášať ďalšie utrpenie. V prvom prípade máme utrpenie z toho, že treba prekonať túto krízu, naučiť sa trpiacej a zrelej vernosti. V druhom prípade máme utrpenie života v novom zväzku, ktoré nie je sviatostné a ktoré teda nedovoľuje plné spoločenstvo vo sviatostiach Cirkvi. Tu treba učiť a učiť sa žiť s týmto utrpením. Vrátime sa v tomto bode v prvej otázke inej diecézy. Musíme vo všeobecnosti v našej generácii, v našej kultúre znovuobjaviť hodnotu utrpenia, naučiť sa, že utrpenie môže byť veľmi pozitívnou skutočnosťou, ktorá nám pomáha dozrievať, stávať sa viac sebou samými, bližšími Pánovi, ktorý trpel za nás a trpí s nami. Aj v tejto druhej situácii teda má veľkú dôležitosť prítomnosť kňaza, rodín, hnutí, osobného a komunitného spoločenstva, pomoc lásky k blížnemu, veľmi špecifickej lásky.  A myslím, že iba táto pociťovaná láska Cirkvi, ktorá sa uskutočňuje v rozmanitom sprevádzaní, môže pomôcť týmto osobám rozpoznať, že sú milované Kristom, že sú členmi Cirkvi aj v ťažkej situácii, a tak žiť vieru."

Benedikt XVI., dialóg s rodinami počas Festivalu svedectiev na VII. Svetovom stretnutí rodín, jún 2012:


5. RODINA ARAUJO (z Porto Alegre/Brazília)
MARIA MARTA: Svätosť, tak ako inde vo svete, i u nás v Brazílii dochádza k rozpadu manželstiev a počet týchto prípadov narastá. Volám sa Maria Marta, a môj manžel je Manoel Angelo. Sme spolu 34 rokov a už máme vnúčatá. Ako lekári a rodinní psychoterapeuti sa stretávame s mnohými rodinami a vidíme, že v konfliktoch medzi manželmi prevažuje ťažkosť odpustiť a prijať odpustenie. Stretli sme sa v rôznych prípadoch s túžbou založiť si nové manželstvo, ktoré by malo vytvoriť akúsi istotu i pre deti, ktoré sa rodia z nových zväzkov.
MANOEL ANGELO: Niektoré z týchto párov by sa chceli priblížiť k Cirkvi, ale keď vidia, že nemôžu pristupovať k sviatostiam, cítia sa veľmi sklamaní. Cítia sa byť vyradenými, poznačenými neodvolateľným rozsudkom. Tieto zranenia sa stávajú súčasťou sveta a sú našimi zraneniami i ranami celého ľudstva. Svätý Otče, vieme, že Cirkvi táto situácia veľmi leží na srdci. Aké slová a aké znamenie nádeje im môžeme poskytnúť?
SVÄTÝ OTEC: Drahí priatelia, veľká vďaka za vašu veľmi užitočnú prácu rodinných psychoterapeutov. Ďakujem za všetko, čím pomáhate týmto trpiacim ľudom. Problém rozvedených a znovu zosobášených naozaj patrí k veľkým bolestiam dnešnej Cirkvi.

A nemáme na to jednoduché recepty. Utrpenie je veľké. Môžeme iba povzbudiť farnosti a jednotlivcov, aby pomáhali týmto ľuďom znášať utrpenie rozchodu. Osobne si myslím, že je veľmi potrebná prevencia, to znamená od začiatku prehlbovať zamilovanosť, aby postupne prešla do hlbokého, zrelého rozhodnutia; potom doprevádzať manželstvá, aby sa rodiny nikdy necítili osamotené, ale boli na svojej ceste zodpovedne doprevádzané. Pokiaľ ide priamo o týchto ľudí, musím povedať – ako ste už naznačili – že Cirkev ich má rada. Túto lásku však musia vidieť a cítiť. Myslím, že veľkou úlohou farností, katolíckeho spoločenstva, je urobiť všetko, čo je v jeho možnostiach, aby títo ľudia cítili, že sú milovaní, prijímaní, že nie sú „mimo“, i keď nemôžu prijať rozhrešenie a eucharistiu. A i keď nie je možné udeliť im rozhrešenie v spovedi, pravidelný kontakt s kňazom, duchovným doprevádzateľom je dôležitý, pretože takto môžu vnímať, že sú vedení a doprevádzaní. Taktiež je veľmi dôležité, aby pocítili, že eucharistia je naozajstná a prijatá a vedeli, že pokiaľ sú v spoločenstve s Kristovým Telom, i bez hmatateľného prijatia sviatosti môžeme byť duchovne zjednotení s Kristom v jeho Tele. Je dôležité to pochopiť a skutočne nájsť možnosť, ako prežívať vieru s Božím Slovom, so spoločenstvom Cirkvi a uvedomiť si, že ich trápenie je pre Cirkev darom, pretože slúži všetkým, i obrane stabilnej lásky a manželstva. Toto utrpenie nie je iba fyzickým
a psychickým súžením, ale i utrpením pre veľké hodnoty viery v cirkevnom spoločenstve. Myslím, že ich utrpenie, ak je skutočne vnútorne prijaté, je pre Cirkev darom. Je potrebné, aby vedeli, že práve takto slúžia Cirkvi a sú v jej srdci.