štvrtok, 5. decembra 2013

Pastiersky list, gender, láska, pokora a kresťanské čnosti, ktoré sa zbláznili


Pastiersky list slovenských biskupov rozpútal diskusiu, ktorá prináša množstvo plodných zamyslení, odhaľuje zmýšľanie mnohých sŕdc a vedie nás všetkých k spytovaniu svedomia. Dávať veci týkajúce sa Cirkvi do kontextu a súladu s vlastnou povahou Cirkvi, do kontextu a interpretácie viery, je snahou tohto blogu. Dnešná ranná homília nášho pápeža Františka mi napovedá ďalší dôležitý kontext, do ktorého treba vložiť diskusie tohto týždňa ohľadom Cirkvi, pastierskeho listu, gender ideológie, homosexuálov a lásky či nelásky v prístupe k hriešnikom.

Pápež František dnes ráno zacitoval môjho obľúbeného autora, čerstvého kandidáta na blahorečenie, Gilberta Keith Chestertona: "Jeden anglický autor raz hovoril o bludoch a povedal, že blud je pravda, slovo, nejaká pravda, ktorá sa zbláznila. Keď sú kresťanské slová bez Krista, začínajú sa dostávať na cestu bláznivosti." Je to parafráza Chestertonových slov prevzatých z jeho knihy Ortodoxia (v kapitole nazvanej "Samovražda myslenia"): "Moderný svet nie je zlý. V určitých ohľadoch je až príliš dobrý. Je plný vášnivých a premárnených čností. Keď je otrasený náboženský systém (ako bolo kresťanstvo otrasené v čase reformácie), nerozpúta iba neresti. Neresti sa naozaj uvoľnia, potulujú sa kade-tade a páchajú škody. Ale uvoľnia sa aj čnosti; a tie sa šíria oveľa nespútanejšie a narobia strašnejšie škody. Moderný svet je plný starých kresťanských čností, ktoré sa zbláznili. Čnosti sa zbláznili, pretože sa oddelili jedna od druhej a len tak sa samy potulujú. [...] Pán Blatchford útočí na kresťanstvo, pretože je zbláznený do jednej kresťanskej čnosti: do čisto mystickej a takmer iracionálnej čnosti lásky. Má zvláštny nápad, že nám umožní ľahšie odpúšťať hriechy, ak bude tvrdiť, že neexistujú hriechy, ktoré by bolo treba odpustiť. Pán Blatchford nie je len raný kresťan, je to jediný raný kresťan, ktorý by si zaslúžil, aby ho zožrali levy. Lebo v jeho prípade je obvinenie pohanov naozaj správne: jeho milosrdenstvo by znamenalo obyčajnú anarchiu. Je naozaj nepriateľom ľudskej rasy - pretože je taký ľudský. Za druhý extrém si môžeme zobrať ostrého realistu, ktorý v sebe schválne zabil všetku radosť z rozprávok so šťastným koncom alebo radosť z uzdravovania srdca. [...] To, čím trpíme dnes, je pokora na nesprávnom mieste. Skromnosť sa presunula z orgánu ambicióznosti. Usadila sa v orgáne presvedčenia; tam, kde nikdy nemala byť. Človek má pochybovať o sebe, ale nemá pochybovať o pravde; a stal sa presný opak. Dnes človek presadzuje presne tú časť seba, ktorú by presadzovať nemal - seba. O časti, o ktorej práve pochybuje - o božskom rozume, by pochybovať nemal. [...] Pravdou je, že existuje skutočná pokora, ktorá je typická pre našu dobu; avšak táto pokora je jedovatejšia než najneuváženejšia vysilenosť askétu" (Ortod., 3).

V týchto dňoch sme si mali možnosť prečítať množstvo "kresťanských slov" na adresu našich biskupov, ale v širšom meradle aj na adresu všetkých "zadubených" a stredovekých katolíkov, o tom, ako im chýba láska a pokora. Istá vládna úradníčka sa nechala počuť o tom, že Cirkev, ktorá "hlása toleranciu, lásku a hovorí o ľudskej dôstojnosti", vyšla s takým "agresívnym" listom. Dokonca aj istý kňaz, verím, že s najlepším kresťanským úmyslom, napísal, že "hriešnika máme milovať. Nie dotlačiť ho na kraj útesu. Hriešnik má právo rozhodnúť sa hrešiť a i napriek tomu má svoje miesto v Cirkvi a má mu patriť naše objatie a láska. Tak nás to učil Ježiš." Svet je skutočne plný kresťanských čností, ktoré sa zbláznili. Cirkev hlása toleranciu k slabosti ľudskej osoby, ale nikdy nehlásala toleranciu voči nepravde. Pastiersky list má za cieľ otvárať oči ľuďom na Slovensku ohľadom "skutočného a ťažkého antropologického úpadku" (ako sa vyjadril niekdajší arcibiskup v Buenos Aires, kardinál Bergoglio), a "vniesť svetlo pravdy do temnoty omylu". Ohľadom pravdy o človeku Cirkev nikdy tolerantná nebola. To však neznamená, že Cirkev vždy, keď potvrdzuje jej zverenú pravdu o človeku, odsudzuje iných alebo prejavuje agresivitu voči nim, pretože "nechceme súdiť tých, ktorí uvažujú a cítia inak". Bolo by však neprijateľné zmieriť sa s politickými postojmi, ktoré smerujú k popretiu tejto pravdy. To by bola falošná, ba "zbláznená" kresťanská láska či pokora. Milovať hriešnika neznamená priznať mu "právo rozhodnúť sa hrešiť". Človek má možnosť rozhodnúť sa, ale hriech je skôr nedostatkom, chybou, omylom v jeho rozhodovaní. Priznávať "právo na hriech" v domnení, že ide o lásku k hriešnikovi, to je vlastne kresťanská čnosť milosrdenstva, ktorá sa zbláznila. Niektorí sa dokonca vyjadrili, že biskupi narušili svojim listom pokojnú adventnú atmosféru. Ako to pekne vyjadril autor článku s názvom "Nekazte nám advent pravdou": vari nám pokazili atmosféru príchodu vtelenej Pravdy na svet tým, že nám povedali jeho pravdu o človeku? Nie je toto kresťanská čnosť pokoja, ktorá sa zbláznila?

Pastiersky list kritizovali aj mnohí katolíci a vyčítali mu skôr jeho tón a štýl komunikácie, očakávali by od takého listu lepšiu štylistiku, menej "stredovekých" výrazov ako "kultúra smrti" či "sodomský paškvil". V dnešnej tolerantnej a pluralistickej dobe by mnohí očakávali jemnejší a zmierlivejší tón. S Ježišovým spôsobom komunikácie dnešných biskupov radšej porovnávať nechcú. Žijeme inú dobu. Ježišovo "beda", či "hadie plemeno" či "hlupáci a slepci" sa dnes nehodí smerovať na dnešného človeka. No paradoxne by sa bez problémov podľa nich hodilo na ktoréhokoľvek biskupa na Slovensku, v tom už toľkú starosť o toleranciu nemajú. Pritom výraz "kultúra smrti" je výraz milujúceho, moderného a sympatického pápeža Jána Pavla II. O jeho kontexte v Pastierskom liste našich biskupov by bolo treba napísať iný článok. Kardinál Bergoglio pred niekoľkými rokmi vyjadril toto siahanie na antropologické základy spoločnosti výrazmi ako "závisť diabla" alebo "popud otca lži", čo sú oveľa "stredovekejšie" výrazy (mimochodom ten milý a sympatický pápež František často hovorí o diablovi). Vyžadovať príjemný, láskavý a milý tón vo vyjadrovaní pokiaľ ide o antropologické základy spoločnosti, základné antropologické východiská potvrdené Božím Slovom od prvých stránok Biblie, to je kresťanská čnosť láskavosti a miernosti, ktorá sa zbláznila. Štylistiku možno vylepšiť, ale pravda zostáva. Alebo chceme radšej nepravdu vo veľkom štýle?

Samotné ideológie, o ktorých je reč v spomínanom Pastierskom liste, sú prejavom "dobroty moderného sveta", ktorého čnosti sa zbláznili. Nehovoriac o tom, do akého šialenstva sa privádzajú iné čnosti, ako je súcit či láska k dieťaťu. Dnes sa láska k dieťaťu premieňa na kult dieťaťa, ktoré ho infantilizuje a zabraňuje rásť. Súcit dnes sociálne úrady neraz ženie k tomu, aby chránili deti pred “citovými ujmami” dieťaťa, tak že ho ukradnú jeho rodine, kde má najzákladnejšie citové útočisko, aby ho vydali náhradnej rodine! Nehovoriac o adopcii detí homosexuálnymi pármi. Kresťanská čnosť rodinnej lásky k dieťaťu sa zbláznila: "v snahe predložiť a chrániť domnelé právo dospelých odložíme na bok prvotné právo detí (ich jediné totiž treba uprednostňovať), právo na to, aby mohli počítať so vzorom otca a matky, právo mať otca a mamu" (kard. Bergoglio). To isté platí v prípade oslobodenia sexuality. "Sexualita je zdravá! A pretože je zdravá, môžeme sa z nej všetci zblázniť! Číry optimizmus dosiahol svoj chorý a náležitý koniec" (Chesterton, Ortodoxia, 5).

Avšak treba napokon dodať ešte jeden kontext pravej a autentickej čnosti milosrdenstva, miernosti a autentických "kresťanských slov". Je to kontext, ku ktorému vyzýva často pápež František a ku ktorému vyzval opäť aj dnes ráno vo svojej homílii. Je to kontext pokory pred Pravdou a kontext ohlasovania Vykúpenia. Už v rozhovore s Antoniom Spadarom pápež František vyzval, aby sme kresťanské pravdy ohlasovali v kontexte. Dokonca aj také vážne témy obrovského dopadu na spoločnosť ako sú témy gender ideológie, homosexuality, potratov a pod. majú byť vsadené do správneho kontextu: "Náuky, jednak dogmatické ako aj morálne, nie sú všetky rovnocenné. Misijná pastorácia nie je v obsesii neusporiadaného prenášania množstva doktrín, ktoré treba nástojčivo vnucovať. Ohlasovanie misijného typu sa sústredí na podstatu, na nevyhnutné, čo zároveň viac oduševňuje a priťahuje, čo zapaľuje srdce, ako emauzským učeníkom. Musíme teda znovu nájsť rovnováhu, inak aj morálna stavba Cirkvi riskuje zrútenie ako dom z karát, riskuje stratu čerstvosti a vône Evanjelia." Ohlasovanie pravdy o človeku musí začínať vždy krásou vznešeného povolania a tajomstvom vykúpenia človeka. Pápež František konštatuje a odporúča biskupom i kňazom: "Niet ničoho pevnejšieho, hlbšieho a istejšieho od tohto posolstva. Potom treba robiť katechézu. A napokon možno vyvodiť aj morálny dôsledok. Ale ohlasovanie spásonosnej Božej lásky predchádza každý morálny a náboženský záväzok." Z týchto pápežových slov sa musíme učiť všetci, ktorým je zverená v Cirkvi úloha ohlasovať kresťanské slová. Všetci sa potrebujeme zdokonaľovať. Nemám pocit, že by pastierskemu listu chýbal kontext. Pastiersky list našich biskupov sa začína ohlasovaním Evanjelia života, ohlasovaním príchodu Božieho Syna, ktorý prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie. Pápežova výzva môže však vždy byť výzvou i pre prípravu Pastierskych listov. Môj duchovný otec mi vždy hovoril, že keď treba dať človeku "pohlavok" upozornením "vhod či nevhod" na Božiu pravdu, treba ho predtým "pohladiť" slovom o kráse Božieho povolania, vykúpenia a milosrdenstva. 

Sme dnes v nebezpečenstve, že v tomto sekularizovanom svete, v ktorom sme stále viac zosmiešňovaní v obhajovaní pravdy, a ktoré je stále väčšou výzvou k novej evanjelizácii, že totiž upadneme do iného nebezpečenstva "zbláznenia čnosti", na ktoré opäť upozornil pápež dnes ráno. Ide o čnosť ohlasovania kresťanskej pravdy, ktorá ak sa oddelí od Krista a jeho vykúpenia, od jeho moci spasiť človeka, tak sa stane bláznovstvom márnivosti: "Keď sú kresťanské slová bez Krista, začínajú sa dostávať na cestu bláznivosti. Je to bláznivosť, ktorá človeka robí pyšným. Kresťanské slovo bez Krista vedie k márnivosti, k sebaistote, k pýche, k moci pre moc." V liste, v ktorom kardinál Bergoglio povzbudzuje laikov k účinnému a verejnému svedectvu o pravde a k odporu voči legislatíve, ktorá prináša "antropologický úpadok", píše: "Zverujem ti úlohu: z vašej strany, v reči, ale aj v srdci, nech niet agresivity a násilia proti žiadnemu bratovi. Kresťania sa správajú ako služobníci pravdy, nie ako jej páni. Prosím Pána, aby vás sprevádzal počas tejto udalosti svojou miernosťou - miernosťou, ktorú si žiada od nás všetkých." Táto úloha sa týka ohlasovania pravdy bez kompromisov, ale v kontexte milosrdenstva a úcty voči ľudským osobám v ich dôstojnosti a v autentickej evanjeliovej radosti plynúcej z blahoslavenstiev (aj uprostred nepochopenia, odmietnutia, zosmiešňovania a prenasledovania: "Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo").


Juraj Vittek