piatok, 29. augusta 2014

Kuffovo video a názory katolíkov - nedorozumenie či skutočná nenávisť?

V rozličných médiách už zaznelo veľa názorov na videozáznam rozhovoru Eugena Kordu s otcom Mariánom Kuffom. Niektorí Mariána Kuffu prísne odsúdili, iní prejavili uznanie pre jeho prácu, ale odsúdili jeho názory. Ďalší mu zatlieskali, že dokázal byť politicky nekorektný a povedal pravdu na plné ústa. Iní sa zasa pokúsili poukázať na nedorozumenia v pochopení Kuffových slov. Je potrebné pridávať ďalší komentár? Marián Kuffa je širokými vrstvami (katolíckymi i nekatolíckymi) uznávaná osobnosť. Je to katolícky kňaz, ktorého si vážia mnohí pre jeho autentický kresťanský a kňazský život, a najmä pre jeho službu ľuďom na periférii. Jeho názory sa akosi podvedome automaticky považujú za vyjadrenie názorov katolíckej Cirkvi. Delikátne témy homosexuality či ochrany života v súčasnosti hýbu našou spoločnosťou. Preto je potrebné určité zrenie v spoločenskej diskusii i v mysliach jednotlivcov, aby sme scitliveli na tieto problémy a ujasňovali si svoje postoje. Ako katolíci môžme súhlasiť s vyjadreniami otca Mariána Kuffu alebo ich treba odsúdiť? Alebo ich treba len vysvetliť, prípadne poopraviť? Aké postoje majú v skutočnosti katolíci k homosexuálom a k akým postojom ich vedie učenie Cirkvi? Zverejnenie kontroverzného videa s otcom Mariánom Kuffom môže byť príležitosťou k zamysleniu nad širším kontextom súčasnej spoločenskej diskusie.

Osoba Mariána Kuffu 


V prvom rade treba prejaviť úctu a obdiv k práci otca Mariána Kuffu. V tom sa určite zhodneme s väčšinou jeho zástancov, ba dokonca i jeho kritikov. A nejde len o nejaké vonkajškové hodnotenie osoby, teda že jeho poľom pôsobenia sú verejní hriešnici, trestanci, zlodeji, prostitútky, vrahovia. Jeho priamočiare slová i skutky sú príťažlivé, pretože z nich ide autenticita. Poznáme ho ako skromného, jednoduchého a pokorného kňaza. Popularita, ktorá ho už nejaký čas sprevádza, záujem niektorých médií, to všetko mu prináša väčšiu zodpovednosť, pretože jeho slová majú stále väčšiu váhu, stáva sa autoritou. A práve tu sa môže dostať do pasce. Každý človek má svoje prednosti i svoje hranice. Jeho jednoduchý a autentický život zasahuje srdcia ľudí, pre ktorých žije. Jeho jednoduché a autentické vyjadrenia zverejňované týždenníkom .týždeň sa dotýkajú sŕdc, pretože sú priame, pravdivé a presvedčivé. Robiť však z neho hovorcu pri ťažkých spoločenských témach je už iná káva. Niektoré témy má človek lepšie premyslené, iné menej. Na začiatku inkriminovaného videa v súvislosti s ústavným zákonom o ochrane rodiny otec Marián Kuffa priznáva: "Nad tým som sa veľmi nezamýšľal." Nedávno publikované normy Konferencie biskupov Slovenska o vystupovaní klerikov v médiách vyvolali búrlivé reakcie. Biskupi okrem iného vysvetľovali, akú závažnosť môžu mať vyjadrenia klerikov v médiách. Jednak formujú mysle katolíkov, jednak majú dosah na celospoločenské diskusie o závažných témach. Pripomenuli, že klerici "vystupujúci v médiách sa majú vyznačovať vernosťou učeniu evanjelia, spoľahlivými vedomosťami, rozvážnosťou a zodpovednosťou za vypovedané slová, starostlivosťou o lásku k pravde a o účinné odovzdávanie evanjeliového posolstva". Prípad videa Mariána Kuffu snáď už lepšie ilustruje obavy biskupov Slovenska. 
Marián Kuffa je isto dobrý kňaz, ktorého si vážime. Robí záslužnú prácu. Ale nie je jediným v Cirkvi, nie je schopný na všetko. Každý má v Cirkvi svoje úlohy. Ideológia tzv. pauperizmu, falošne často prisudzovaná aj pápežovi Františkovi, deformuje pohľad na Cirkev, akoby v nej boli autentickí iba tí, čo žijú s chudobnými, ľuďmi na periférii a podobne. Keď sa budeme všetci na plný úväzok venovať trestancom a prostitútkam, kto sa bude venovať manželom a rodičom, deťom a mládeži, intelektuálom, robotníkom, či starým ľuďom? Kto bude pracovať na akademickom poli a kto sa postará o riadny chod diecéz, seminárov, škôl a pod.? Pracovať s prostitútkami, narkomanmi či trestancami si vyžaduje charizmu, umenie i povolanie. Ale takisto vyjadrovať sa v médiách, zvlášť o niektorých delikátnych celospoločenských témach, si vyžaduje schopnosti, umenie, takt, rozvážnosť a kompetentnosť. Je normálne, že sa otec Marián Kuffa nevie rovnako dobre vyjadriť pri rozličných témach. Každý človek má svoje hranice. Pamätám si dokonca na vyjadrenie môjho duchovného otca, teologického konzultanta pri kauzách svätých, ktorý hovorieva, že aj svätí majú nielen svoje hranice, ale aj svoje hriechy. Svätosť nie je bezchybnosť, ale Božia láska rozliata do sŕdc, ktorá ich transformuje, lieči, zdokonaľuje a pozdvihuje. Otec Marián vyjadril svoj postoj k homosexuálom práve v kľúči lásky, keď ukázal na srdce: mám ich tu, mám ich vo svojej obývačke, na svojej fare. To je podstata jeho postoja, ktorý nie je abstraktný, ale konkrétny. Jeho ďalšie vyjadrenia a rozlišovania v téme homosexuality boli však nešikovné, ako keď sa drsný chlap snaží o tanečné piruety.

Vyjadrenia Mariána Kuffu a učenie katolíckej Cirkvi


Snáď najkritizovanejšími boli vyjadrenia Kuffu ohľadom "genocídy národa", prirovnanie homosexuálov k "masovým vrahom" a poznámka k tzv. "primárnym homosexuálom", ktorí "vyhynú aj sami". Môžeme sa snažiť vysvetľovať tieto jeho slová v duchovnom slova zmysle, avšak ide rozhodne o veľmi nešikovne zvolené slová. Články Lukáša Obšitníka, Michala Gregora či Tomáša Kováčika sa už pokúsili interpretovať tieto slová v kontexte osobnosti Mariána Kuffu, jeho konkrétnej lásky k homosexuálom a prijatiu, ktorého sa im uňho dostáva a v súvislosti s komunikačným kontextom, v ktorom boli vypovedané. Ja by som chcel poukázať najmä na kontroverzný symbol smrti, ktorý vyvolal polemiky aj v súvislosti s adventným pastierskym listom biskupov minulý rok. "Kultúra smrti" je silné vyjadrenie svätého pápeža Jána Pavla II. v jeho encyklike Evangelium vitae (Evanjelium života). Používa ho v morálnom slova zmysle v súvislosti s vytváraním negatívnej spoločenskej mentality, kde víťazí silnejší (najmä v súvislosti s problematikou potratu a eutanázie): "pod vplyvom zle pochopeného altruizmu alebo obyčajného ľudského súcitu, nemožno poprieť, že takáto kultúra smrti ako taká je vyjadrením totálne individualistického pojmu slobody, ktorá sa napokon stáva slobodou "silnejších", namierenou proti slabším, odsúdeným na záhubu" (č. 19). Otázkou je, či je namieste používať terminológiu smrti v súvislosti s homosexuálmi. Ján Pavol II. pozýva k hľadaniu koreňov "kultúry smrti" v súvislosti s pojmom slobody: "Pri hľadaní najhlbších koreňov zápasu medzi "kultúrou života" a "kultúrou smrti" nemôžeme považovať za jeho jedinú príčinu spomínanú zvrátenú ideu slobody (č. 21). Individualistické chápanie slobody absolutizuje jednotlivca a takáto sloboda sa stáva slobodou "silnejších", namierenou proti slabším, odsúdeným na záhubu. Je to však úplný opak toho, k čomu v dejinách smeroval právny štát ako spoločenstvo, v ktorom "dôvod sily" nahradí "sila dôvodu". V hlbšom slova zmysle je koreňom kultúry smrti sloboda, ktorá "popiera seba samú, smeruje k autodeštrukcii i k zničeniu druhého človeka, keď prestáva uznávať a rešpektovať ustanovujúce spojenie s pravdou. Zakaždým, keď sa sloboda v snahe zbaviť sa akejkoľvek tradície a autority uzatvára dokonca aj pred prvotnou evidentnosťou objektívnej a všeobecne uznávanej pravdy, ktorá je základom osobného i spoločenského života, človek už neprijíma pravdu o dobre a zle ako jediné nevyvrátiteľné východisko pre svoje rozhodnutia, ale riadi sa výlučne svojou subjektívnou a premenlivou mienkou alebo jednoducho svojím egoistickým záujmom a vrtochom."

Teda duchovný i spoločenský rozvrat, "genocída národa", dôsledok "kultúry smrti" má svoj koreň v individualistickom chápaní slobody, ktoré nerešpektuje pravdu o človeku. V prípade otázky adopcie detí ide aj o slobodu "slabších". A toto individualistické chápanie slobody sa prejavuje aj v homosexuálnych lobby, ktoré otec Kuffa nazval vo svojom nešikovnom rozlišovaní "sekundárnymi" homosexuálmi. Túto lobby vidí ako problém aj pápež František, ktorý novinárom povedal (porov. náš článok o adventnom pastierskom liste): "Myslím, že keď sa ocitneme v prítomnosti takejto osoby (homosexuála), treba rozlišovať fakt, že táto osoba je gay, od faktu, keď sa robí lobby, pretože lobby, žiadna z nich nie je dobrá. To je zlé. Ak je nejaká osoba gay a hľadá Pána a má dobrú vôľu, ktože som ja, aby som ju súdil? Katechizmus katolíckej Cirkvi to vysvetľuje veľmi pekne, ale hovorí, počkajte, ako to hovorí... a hovorí: "nemajú sa preto odsúvať na okraj spoločnosti títo ľudia, majú byť integrovaní do spoločnosti". Problém nie je mať tento sklon, nie, musíme byť bratmi, pretože toto je jedna vec, ale je tu aj iná vec. Problémom je robiť lobby z tohto sklonu, lobby chamtivcov, lobby politikov, lobby slobodomurárov, toľkých lobby. Toto je oveľa vážnejší problém podľa mňa." A práve táto lobby je často nositeľom individualistického chápania slobody, ktorá je koreňom "kultúry smrti". A teda nie homosexuáli sú "masoví vrahovia", ktorí prinášajú genocídu národa, ale ideologické lobby, ktoré hlásajú individualistické chápanie slobody, ktoré prináša spoločenský rozvrat a popieraním základných právd o človeku podkopáva samotné základy právneho demokratického štátu.

Hoci sa mi nepozdáva Kuffovo zjednodušené a trochu nešťastné rozlišovanie medzi "primárnymi a sekundárnymi" homosexuálmi, z kontextu jeho osoby vyplýva, že má asi na mysli skôr rozlišovanie podobné tomu Františkovmu, a teda medzi "homosexuálmi dobrej vôle" a "homosexuálnymi lobby". Jeho slová o tom, že primárni homosexuáli "vymrú aj sami", sú nešťastným vyjadrením, ktoré len ťažko obhájiť. Interpretovať ich však vo fašistickom či nastickom zmysle túžby po ich vyhladení by  v prípade osoby Mariána Kuffu boli neodpustiteľnou manipuláciou, ktorá šikovne využíva historické traumy vojnového slovenského štátu v našom kultúrnom kontexte.

Majú katolíci katolícke zmýšľanie?


Birmovanci mi často kladú otázky typu: Prečo nenávidíte homosexuálov? Zo začiatku som si myslel, že je potrebné iba očistiť mysle týchto mladých ľudí od nánosov predsudkov voči Cirkvi, pretože nepoznajú jej učenie. Neskôr som si však uvedomil, že títo mladí prichádzajú aj do kontaktu s katolíkmi, ktorí homosexuálov okrikujú ako "buzerantov", ktorí o nich hovoria s nenávisťou a pohŕdaním. Aktuálna celospoločenská diskusia musí viesť k očisteniu katolíckeho presvedčenia správnym vysvetlením pozície katolíckej Cirkvi, ale musí viesť aj k očisteniu sŕdc katolíkov, ktorých postoje nie sú v súlade s učením katolíckej Cirkvi. Katolík má v spoločenskej diskusii, v politickom živote brániť pravú slobodu každého človeka a pravdu o človeku (a teda nesúhlasiť napríklad so zákonným schválením homosexuálnych partnerstiev, pretože to znamená pokriviť spoločenské vnímanie pravdy o človeku, o spoločenských medziľudských vzťahoch a pod.), ale musí sa aj vychovávať k sebadisciplíne a v postoji lásky a úcty ku každému človeku - dokonca i k takému, s ktorého morálnym správaním nesúhlasí. Keď Cirkev pomenúva homosexuálne spolužitie za morálne nesprávne, to katolíka neoprávňuje k tomu, aby pohŕdal týmito osobami. To nie je často v praxi také jednoduché - rozlíšenie medzi hriechom a hriešnikom. Ale to sa netýka iba prípadov spolužitia homosexuálov! Niekedy je pre mamičku ešte ťažšie zachovať si úctu a lásku k svojmu zaťovi, ktorý opustil jej dcéru s deťmi v mene slobody a lásky a spôsobil tak rozpad jej rodiny. Rozlišovať medzi hriechom a hriešnikom je ľahké teoreticky, ale vyžaduje si veľkú zrelosť, rozvážnosť a sebadisciplínu v praxi. A to je výzva pre všetkých katolíkov i nekatolíkov.

Diskusia o vyjadreniach Mariána Kuffu


Diskusia ohľadom Mariána Kuffu by sa však mala posunúť aj k diskusii o práci novinárov. Hlavným hráčom v tejto diskusii je týždenník .týždeň, ktorý tento rozhovor urobil a zverejnil. Následne ho stiahol s vysvetlením, že to nie je kvôli tlaku, ale je dôsledkom presvedčenia redakcie, ktorá sa myslí, že by nemal byť zverejnený. Jednoduchá logika nám káže pýtať sa: Prečo bol teda zverejnený? Pápež František upozornil, že práca novinára "si vyžaduje štúdium, citlivosť, skúsenosť, ako mnohé iné profesie, ale prináša so sebou aj zvláštnu pozornosť smerom k pravde, k dobru a kráse" (v snahe porozumieť Cirkvi chce pomôcť aj tento náš blog). Myslím, že patrí k etike novinára vedieť posúdiť, či niektoré nešťastné, nešikovné vyjadrenia majú byť zverejnené. Čítanosť a návštevnosť nesmie byť najvyšším princípom etiky novinára. Otázky na Mariána Kuffu zo strany Eugena Kordu boli položené v atmosfére priateľského prijatia, v kontexte istého zhonu. Nepripravené a nerozmyslené výpovede na také závažné témy, prenesené na webovú stránku mienkotvorného celospoločenského týždenníka, boli posunuté do úplne iného, celospoločenského kontextu, a novinár by mal zo skúsenosti a vycibrenej citlivosti vedieť, že takéto odpovede v celospoločenskom kontexte spôsobia búrlivé a rozporuplné reakcie. Okrem toho je to tak trochu novinárske zneužitie otvorenosti otca Kuffu a jeho ochoty spolupravovať v dobrej vôli s týmto týždenníkom. Zároveň je to poučením pre otca Mariána Kuffu, aby vedel zvážiť, k akým témam, kde a kedy je vhodné z jeho strany sa vyjadrovať, a kedy nie. Napokon celá situácia môže slúžiť k ľudskému i profesionálnemu dozrievaniu. Len si treba uznať chybu a snažiť sa ju napraviť v úprimnosti a pravdivosti.

Chcem oceniť snahy katolíkov obhájiť vyjadrenia Mariána Kuffu. Avšak priznať v tomto prípade  nešikovnosť v jeho vyjadreniach o homosexuáloch neznamená vrhnúť tieň na jeho autenticitu. Tu nejde len o to, či máme odvahu byť politicky nekorektní a napriek spoločenskému a mediálnemu tlaku povedať pravdu. Ide aj o to, aby sme pravdu povedali správne. Nesmieme upadnúť do pragmatizmu. Podľa pragmatizmu je mierou pravdivosti našich pojmov, úsudkov, názorov naše správanie. Kritériom pravdy je konanie, užitočnosť, úspech, a nie zhoda s objektívnou realitou. Obraňovať Kuffove vyjadrenia za každú cenu len kvôli tomu, že jeho konanie je obdivuhodné a autentické, by bolo pragmatizmom, a mohlo by skôr priniesť spoločenský zmätok v pohľade na učenie katolíckej Cirkvi v závažných celospoločenských otázkach rodiny, homosexuality a ochrany života. Štefan Hríb napísal: "Viem, že sa práve blíži diskusia o referende k otázkam rodiny. Aká to bude diskusia, keď aj z úst jedného z najobetavejších katolíkov vychádza takéto peklo?" Tu by som odporučil nielen novinárom: Ak chcete poznať učenie katolíckej Cirkvi, treba konzultovať jej oficiálne dokumenty a vyjadrenia (na celoslovenskej či celosvetovej úrovni). Hríb sa zamýšľa, či išlo iba o exces. Pozreli sme sa hlbšie na Kuffove vyjadrenia, v jeho osobnom kontexte, v kontexte rozhovoru, i v kontexte s oficiálnym učením Cirkvi. Treba však podotknúť, že nie vždy sú názory a postoje jednotlivých katolíkov v súlade s učením a morálkou katolíckej Cirkvi, a to ani v otázkach homosexuality. Preto je potrebné, aby sme scitliveli na tieto témy a ujasňovali si svoje postoje. Pre aktuálnu spoločenskú diskusiu je prospešné, aby sme sa snažili napomôcť aj k očisteniu myslí a sŕdc tých katolíkov, ktorých postoje nezodpovedajú učeniu katolíckej Cirkvi. Používať však výrazy ako "peklo" v súvislosti s presvedčením katolíkov na základe nešikovných a nešťastných vyjadrení všeobecne uznávaného katolíckeho kňaza, nepovažujem za korektné.
Juraj Vittek