piatok, 12. septembra 2014

AD: CO v SME

Fenomén obludnej satiry sa stal už súčasťou nášho sveta. Berieme ju s nadhľadom. Aspoň si to myslíme. Pred časom ma rozhorčil postoj istého kňaza-novinára, ktorý zveleboval cynickú karikatúru na adresu pápeža Benedikta XVI.: "Keď Paolo Schmidlin znázornil pápeža Benedikta XVI. ako slečnu Kitty – v podväzkoch, v dámskej bielizni, s excentrickým účesom na hlave, zostal som pokojný. Dokonalá karikatúra pápeža, ktorý v 21. storočí miloval červené črievice a rád sa obliekal do čipiek a všakovakých čiapočiek a peleríniek z purpuru, presne pripomínajúcich kostým svätého Mikuláša. Toho istého pápeža, ktorý sa musel za pontifikátu popasovať s narastajúcimi sexuálnymi škandálmi vo vnútri Cirkvi. Výstižnejšiu karikatúru Jozefa Ratzingera, než je tá Schmidlinova, som zatiaľ nevidel." Slová "miloval" a "rád sa obliekal" použité na Jozefa Ratzingera, ktorého sme vídali ako jednoduchého kňaza počas toľkých rokov chodiť po námestí sv. Petra do svojej kancelárie, známeho pre jeho pokoru, jednoduchosť a skromnosť, sú podľa mňa povrchným predvádzaním sa tohto kňaza-novinára a nehoráznym posudzovaním pápežovho správania, ktorému ani za mak nerozumie a ktorému nesiaha ani po päty.

Katechizmus označuje ako hriech "iróniu, ktorá má za cieľ znevážiť niekoho tým, že zlomyseľne zosmiešňuje (tal. "caricaturando") niektorú črtu jeho správania" (KKC, 2481). Spomínaný kňaz-novinár upokojuje svedomie katolíka, aby spokojne do seba prijímal jed tohto obludného duchovného toxického odpadu: "Na rozdiel od útlocitných pováh v Cirkvi verím, že môj Boh je natoľko veľký, že mu nikto nemôže ublížiť, ani ho uraziť." Očividne prekonal dokonca aj "útlocitnosť" základov evanjelia a fundamentov katolíckej náuky: "Hriech je urážka Boha" (KKC, 1850, 1871). Obludná satira sa už stáva súčasťou každodenného formovania nášho vnútra aj v niektorých mienkotvorných denníkoch.  Je ťažké dať tento fenomén do kontextu, lebo cynizmus je bezcitným opovrhovaním akýmikoľvek pravidlami, akýmkoľvek kontextom. Nie nadarmo grécka mytológia zobrazuje satyrov, lesných démonov, ako napoly ľudí, napoly capov, ktorí hľadajú, koho bodnúť. Preto prinášame výstižnú reakciu Martina Kramaru a vítame ho vKontexte.

JV

Keby som bol satirik


To by bola paráda. Mohol by som si povedať, čo len chcem. A komu chcem. A ako chcem. Ba čože len povedať. Aj kopnúť. Isteže: kopnúť každého, kam len chcem. Aj do … Prepáčte. Skoro som sa nechal uniesť a povedal sprosté slovo. Samozrejme, keby som bol satirik, mohol by som. Sprosté, vulgárne, nízke, nekultúrne, aj chrapúnske slovo na ktorúkoľvek adresu. To je jedno. Mohol by som. Veď satirikovi sa nič nestane. On je totiž nad vecou. Aj nad kultúrou. Aj nad zákonom. Proste nad všetkým. Satirik sa má. On keď sa rozhodne, že o niekom povie, že je je… Prepáčte, zas som skoro nechal uniesť, a nemal by som, veď nie som satirik. Proste, keď satirik o niekom povie, čo chce a vloží mu do úst, čo si zmyslí, je to ok. Môže to byť lož, či výmysel, svinstvo, či grobianstvo… To je jedno. Veď ten niekto, ak je navyše verejne činná osoba, satiru predsa musí zniesť. Má to v popise práce. A satira je hyperbolická, je pre ňu typické, že prekračuje hranice, že ide nad rámec bežných či takzvane kultúrnych záležitostí, aby upozornila na to, čo satirik chce: takže je to v poriadku. Protestovať proti satirikovi je číry nezmysel. Ak nechceš, nečítaj. Ak sa ti nepáči, tak sa poj… Uff. Tretí krát ma to len lízlo: skoro som sa vyjadril nepatrične. Nemám to ja z toho čítania satiry? Hádam nie. Veď podstatou satiry je britká inteligencia, schopnosť nastavovať zrkadlo pokrytcom, tupcom, zradcom, zbabelcom, atď. Viete, taká zdravá bezohľadnosť. Teda, videlo sa mi… Ale, kto som ja, aby som pyskoval, kedy bezohľadnosť začne potrebovať zápis do zdravotnej karty. Na určovanie hraníc sú tu satirici. A prípadne ešte noviny. Ktoré ich cynickosti a obludnosti mienkotvorne preberajú. Keby niekto povedal, že bulvárne (rozumej, kvôli prachom - veď to predáva, kašľať na kultúru), zaslúžil by si výsmech satirika: on tomu lepšie rozumie. A v konečnom dôsledku, nebuďme tupí, rozumejú tomu aj noviny: vedia si odselektovať “dietnejšie” kúsky cynickej satiry, veď čitateľ sa k hardcoru prekliká. Takže vďaka. Keď už nie som satirik, aspoň mám jedného (skoro) denne pred očami. A vďaka nemu ako “faráre” nezabudnem, že som je, ku, ko, a ak sa mi nepáči, môžem sa po… usmiať. Satiricky, hejže.

Martin Kramara 
katolícky kňaz