štvrtok, 21. mája 2015

Koho v skutočnosti treba rehabilitovať na Slovensku?


Tento týždeň zverejnené vyjadrenie Štátneho sekretariátu Svätej stolice k návšteve Mons. Bezáka u pápeža Františka poukazuje na dôležitý súčasný fenomén v živote Cirkvi: je ním istá sugescia podávania informácií o dianí v Cirkvi, určitá zjednodušená a redukovaná názorová klíma, ktorá sa v pravom zmysle slova stáva akousi „virtuálnou realitou“. Pápež Benedikt XVI. v jednom zo svojich posledných príhovorov upozornil na túto „virtualitu“ v súvislosti s II. vatikánskym koncilom. Hovoril, že „bol Koncil Otcov – pravý Koncil, ale bol aj koncil médií. Bol to akoby samostatný koncil a svet postrehol tento virtuálny koncil. Teda Koncil, ktorý bezprostredne zaúčinkoval na ľud, bol koncil médií, nie koncil Otcov.” Bohužiaľ, tento virtuálny koncil neraz zaúčinkoval nielen na ľud, ale aj na niektorých teológov, ba i pastierov. Hovorilo sa o tzv. „duchu II. vatikánskeho koncilu“. Netreba podľa nich čítať koncilové dokumenty, ale „ducha Koncilu“. Mali plné ústa toho, čo Koncil chcel a priniesol, a to bez citovania samotných textov Koncilu. Takáto interpretácia Koncilu totiž tvrdí, že samotné texty koncilu nemožno považovať za vyjadrenie ducha koncilu. Niektorí si tak vytvorili svoju vlastnú pravdu o Koncile, samozrejme vo veľkej diskontinuite s Tradíciou Cirkvi.

Takáto virtualita v pohľade na Cirkev sa stala módou, za ktorou poslušne uteká i veľa katolíkov. Aj pontifikát pápeža Františka je plný takejto virtuality. Pápež František napríklad povie: „Ak je nejaká osoba gay a hľadá Pána a má dobrú vôľu, ktože som ja, aby som ju súdil?“ A notoricky opakovaná virtuálna interpretácia tohto výroku znie: pápež František mení kurz Cirkvi, už neodsudzuje homosexuálne správanie. Pritom je odvekým pravidlom v Cirkvi rozlišovať osobu hriešnika a hriech samotný. Miluj hriešnika, ale nenáviď hriech. Toto rozlišovanie sa stalo doslova štýlom pontifikátu pápeža Františka, ktorý sa bez predsudkov obracia ku každému človeku. Avšak virtuálna interpretácia tohto pápežovho štýlu si razí svoju nezávislú cestu, na míle vzdialenú od skutočnosti. Zdá sa, akoby nebolo racionálnej argumentácie, ktorá by dokázala niektorým ľuďom túto virtuálnu realitu vyvrátiť.

Ani v prípade návštevy Mons. Bezáka u pápeža Františka, ba ani v prípade celej kauzy odvolania trnavského arcibiskupa, ktorú na Slovensku niektorí vytrvalo živia, tomu nebolo inak. Vytvorila sa virtuálna realita, ktorá nezodpovedá skutočnosti. A zdá sa, akoby nebolo racionálnej argumentácie, ktorá by dokázala niektorým ľuďom túto virtuálnu realitu vyvrátiť. Štátny sekretariát sa o to pokúsil. Citujem: „Svätá stolica, zarmútená nepresnými a nesprávnymi interpretáciami týkajúcimi sa tohto stretnutia, chce upresniť, že malo výlučne súkromný účel, a tým bolo vyjadrenie ľudskej a kresťanskej lásky Svätého Otca spolubratovi biskupovi - bez toho, aby sa vstupovalo do jeho predchádzajúcej záležitosti.“ Áno, aj táto návšteva je súčasťou pápežovho štýlu, ktorý rozlišuje medzi osobou a jej konaním. Toto gesto však v istých kruhoch spustilo opäť svoju vlastnú nezávislú interpretáciu: virtuálnu realitu údajnej rehabilitácie, dokonca volanie po odvolaní predsedu KBS či výziev k jeho odstúpeniu a pod. Súčasťou tejto virtuálnej reality je samozrejme istota, že odvolanie trnavského emeritného arcibiskupa bolo sprisahaním, nespravodlivosťou, že bolo dôsledkom osočovania a ohovárania, že nebolo v súlade s cirkevným právom, lebo chýbal pápežov dekrét atď., atď. Táto virtuálna realita nasleduje vlastnú nepriestrelnú logiku. Áno logika jej nechýba. Snáď je to jediná vec, ktorá jej nechýba. Ak sa konfrontujete s touto virtuálnou realitou, tak to asi schytáte, lebo jej logika, ako sa vyjadril G. K. Chesterton, „sa v mnohých ohľadoch pohybuje rýchlejšie, pretože ju nezdržujú veci, ktoré súvisia so správnym úsudkom“, nezdržujú ju veci ako skutočnosť. Známkou takejto virtuálnej reality je „spojenie logickej úplnosti a duchovnej obmedzenosti“. Jedinou cestou von je obrátenie, ktoré Písmo označuje gréckym slovom „metanoia“, teda zmena zmýšľania. Tá si vyžaduje pokoru pred realitou a opustenie myšlienky, do ktorej sa obmedzená logika virtuálnej reality zamilovala.

Bez takéhoto obrátenia srdca je zbytočný list pápeža Benedikta, v ktorom „ocenil prejav hlbokého cirkevného spoločenstva“, ktorý predseda KBS spolu s ostatnými členmi Biskupskej konferencie, „láskavo prejavili po bolestnej záležitosti s J. Ex. Mons. Róbertom Bezákom“. Bez takéhoto obrátenia je zbytočné i vysvetľovanie Štátneho sekretariátu Svätej stolice, že proces odvolania bol v súlade „s postupmi platnými v celej Katolíckej cirkvi“ a že „Svätý Otec zároveň pri tejto príležitosti túži vyjadriť vďačnosť slovenským biskupom za ich lásku a vernosť nástupcovi svätého apoštola Petra a pozýva všetkých veriacich k upevneniu spoločenstva so svojimi pastiermi a k láske a podpore cirkvi“. Virtuálna realita totiž aj naďalej nasleduje svoju vlastnú nezávislú logiku, podľa ktorej existujú všetky ospravedlnenia na to, aby sme si kopli do našich biskupov a zvlášť do predsedu ich Konferencie.

Otázka znie: netreba v skutočnosti na Slovensku rehabilitovať slovenských biskupov? Ako však bude možné rehabilitovať a očistiť dobré meno systematicky a dlhodobo očierňovaného Mons. Zvolenského a celej KBS? Ako bude možné napraviť duchovné škody v srdciach veriacich, ktoré to so sebou prinieslo? Bez obrátenia, bez zmeny zmýšľania, bez ospravedlnenia, to asi nepôjde. A to sa musí diať v hĺbke svedomia jednotlivcov. Ale k tomu nemožno nikoho prinútiť, je možné sa za to iba vytrvalo modliť, a trpezlivo čakať. Pri mojom poslednom osobnom stretnutí s nedávno zosnulým otcom biskupom Mons. Dominikom Tóthom, s ktorým ma spájalo duchovné puto, som bol dojatý, keď mi nadšene hovoril o hĺbke tajomstva Vtelenia, o pokorení Božieho Syna, o tom, ako ho odsudzoval svet, ktorý ho nebol hoden. To je cesta pre každého biskupa – vytrvať vo vernosti Ježišovi a jeho Cirkvi v ponížení a v trpezlivosti.