streda, 25. novembra 2015

Dodatok k téme relikvií: Human body exhibition a kostnice v katolíckych kostoloch

K minulej téme relácie vKontexte o úcte k relikviám sme dostali podnet: "Chcem sa opýtať, ako sa stavia Cirkev k tejto výstave (de facto nelíšiaca sa od výstavy Human body exhibition)". Podnet sa týka sedleckej kostnice. Hoci môžme rozumieť istým oprávneným rozpakom z pohľadu na túto kostnicu vo farnosti Kutná Hora - Sedlec v Českej republike, predsa nemožno súhlasiť s tvrdením, že sa de facto nelíši od výstavy Human body exhibition.

Všimnime si širší kontext vzniku kostníc, akou je aj tá vo farnosti Sedlec v Čechách. Osobne som sa s podobnou kryptou stretol počas mojich štúdií v Ríme v kapucínskom kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie na Via del Veneto. Je zaujímavé, že obe kostnice a kostoly (na Kutnej Hore i v Ríme) boli takto upravené v tom istom historickom období konca 19. storočia (v roku 1870). Na začiatok treba povedať, že podobné "architektonické umenie" je spontánne, časovo ohraničené a lokálne. Kontext vzniku týchto kostníc je celkom špecifický. Kapucínska krypta v Ríme vznikla po presťahovaní sa kapucínov do nového kláštora, ktorý darovala bohatá rodina Barberiniovcov kapucínom, ktorí si so sebou z cintorína kláštora svätého Bonaventúru so sebou priniesli aj pozostatky zosnulých kapucínov i chudobných Ríma, ktorí tam boli pochovaní. Keďže pre nich nebolo miesta, vznikla myšlienka vyzdobiť nimi steny krypty. Nezabúdajme, že ide o kryptu, teda o pohrebisko, a nie o "výstavu". Samozrejme, dnes sú podobné veci veľmi príťažlivé pre turistov a turistických sprievodcov. Avšak Cirkev z tohoto nikdy nerobila show. Na webstránke kapucínov sa ledva niečo dozviete o tejto krypte. Rozhodne tam nenájdete reklamu na "výstavu" kostí. Už vôbec tam budete ťažko hľadať komerciu a masovú prezentáciu, ako je tomu na výstavách Human body exhibition. Ale odlišnosti sú oveľa hlbšie. 

V Palerme sa nachádza kapucínsky cintorín, kde dobrí mnísi strážia podzemné chodby, kde sú po stenách v akýchsi zásuvkách vystavené tisíce mumifikovaných mŕtvych, oblečených v ich pôvodných šatách, kňazi v omšovom rúchu, biskup s mitrou na čele. Niektorý z nich akoby čítal v knihe, iný hrá karty. Na čo toto všetko slúži? Je to pohrebisko, kde sa človek konfrontuje so smrťou. Kapucíni sa inšpirujú spiritualitou svätého Františka z Assisi, ktorý smrť nazýva "sestrou". Kresťan sa konfrontuje so smrťou dokonca s istou dávkou familiárnosti. Samozrejme tu nevidíme banalizovanie smrti, ani zomrelého. Tento nadhľad vychádza z hlbokej viery vo večný život. To neuberá na úcte k zomrelým telám. Posolstvom je to, že kresťan sa smrti nebojí. Samozrejme tu zohráva úlohu aj idea zmŕtvychvstania a duchovného chrámu, ktorým sa kresťanovo telo stalo krstom. Preto nemôže protirečiť jeho dôstojnosti, keď sa stanú telesné pozostatky súčasťou chrámu. Samozrejme môžme polemizovať o "estetickom" rozmere takejto "výzdoby" hrobky, ale zmysel je diametrálne odlišný od výstav Human body, ktoré nie sú priestorom pohrebiska, ale banalizujú a komercializujú ľudské pozostatky. 

V prípade sedleckej kostnice v Čechách je historický kontext tiež veľmi špecifický, v mnohom podobný rímskemu. Opisuje ho i webstránka farnosti a kostola Kutná Hora - Sedlec. Kostnica je podzemnou kaplnkou (kryptou) Pohrebného kostola Všetkých svätých, ktorý bol pôvodne súčasťou cisterciátskeho opátstva v Sedlci (12.-14. storočie). Kostol a pod ním kaplnka boli postavené na spôsob podzemnej kaplnky na jeruzalemskom poli Hakeldama, kam boli pochovávaní zomrelí pútnici. Vraj jeden zo sedleckých opátov priniesol zo Svätej Zeme za hrsť zeme z hakeldamského poľa a rozprášil ju na kláštornom cintoríne, ktorý sa tak stal Svätým poľom, najstarším v strednej Európe. To vyvolalo záujem o pohreb v Sedlci a tak sa začal tento cintorín neúmerne rozrastať. Bolo tam pochovaných desiatky tisíc zomrelých počas morovej epidémie i husitských bojov. Po zrušení cintorína v 15. storočí boli exhumované kosti a uložené do podzemnej kaplnky, kde ich poloslepý sedlecký mních v roku 1511 poskladal do veľkých pyramíd. Čiže kosti boli naďalej uložené na mieste, ktoré možno označiť za pohrebisko, a nie na "výstavu" v nejakom "EXPO" priestore, ako je tomu pri spomínaných výstavách "Human body" dnes. V 18. storočí vznikla idea architekta Santiniho upraviť interiér a tak vznikol návrh výzdoby z kostí, ktoré tam boli v pyramídach (čo už samo osebe nebolo veľmi príťažlivé na pohľad). 

Samozreme všetko to vznikalo v atmosfére úcty k zomrelým a vo viere vo Vzkriesenie mŕtvych a vo večný život. Nemalú úlohu tu zohrala aj snaha čeliť strachu zo smrti a pominuteľnosti ľudského života. Pred smrťou sme si všetci rovní a potrebujeme pamätať, že zomrieme: MEMENTO MORI (pamätaj, že zomrieš) bolo heslo cisterciátskych mníchov. Na konci stredoveku vznikali obrazy "Danse macabre", "tanca smrti", ktorý mal v deň dušičiek pripomínať pominuteľnosť ľudského života a potreby dobrej prípravy na smrť. Niekedy bol tento tanec aj symbolicky predvádzaný ľuďmi, ktorí sa obliekli do oblečenia rozličných životných stavov (kráľov, rytierov, pápežov, roľníkov, malomocných), na znak toho, že pred smrťou sme si všetci rovní. Táto idea  pravdepodobne tiež zohrala úlohu pri tvorbe týchto kostníc. Nešlo tu o banalizovanie smrti, práve naopak. Súčasná podoba kostnice v sedleckom kostole vznikla v roku 1870 od stavebného majstra Františka Rinta po tom, čo sa sedlecký pohrebný kostol dostal do rúk Schwarzenbergovcov z Orlíka. 

Treba podotknúť, že v prípade kostníc, o ktorých sme sa zmienili, nejde o "výstavy" kostí. Takúto predstavu nám možno vnukajú turistickí sprievodcovia, či niektoré internetové stránky. Avšak pôvodný zmysel kostníc neprekračuje rámec cintorínov, pohrebísk, ktoré sú miestom úcty k zomrelým a "svätým poľom", na ktorom spočívajú pozostatky mŕtvych.

Juraj Vittek