nedeľa, 6. decembra 2015

Martin Kramara k prijatiu 150 irackých kresťanov

Autor komentára o. Martin Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska, hovorí o projekte prijatia prenasledovaných kresťanských rodín z Iraku na Slovensku. Vysvetľuje súvislosti a radí, ako zaujať k tomuto projektu správny občiansky a kresťanský postoj. Komentár odznel v slovenskom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, 3. 12. 2015.



Pred Vianocami očakávame na Slovensku príchod 150 kresťanov z Iraku. Prijmeme ich prostredníctvom programu migračného úradu, v spolupráci s nitrianskou diecézou, katolíckou charitou a občianskym združením Pokoj a Dobro. Je to dobrá správa. Zároveň je očakávateľné, že sa s ňou prichádzajú aj mnohé otázky. Utečenecká kríza, ktorú Európa zažíva, ich jednoducho prináša.
Ja osobne projekt presídlenia irackých kresťanov veľmi dobre poznám, a som jednoznačne presvedčený, že je treba sa zaň postaviť a urobiť, čo je v našich silách, aby sa podaril. Nemôžeme sa však čudovať, že v našich ľuďoch presídľovanie cudzincov z iného štátu vzbudzuje pochybnosti či obavy. Je to prirodzená reakcia na niečo nové, o čom človek nemá veľa informácií.

I keď väčšina z nás má v sebe ochotu pomáhať, chceme mať jasno, aby sme sa nepustili do niečoho, čo by nám mohlo spôsobiť nečakané problémy. V tomto zmysle sa treba pokúsiť chápať aj starostov obcí, v ktorých sa našli dobrovoľníci ochotní prijať presídlených kresťanov do svojich domovov. Keď o tom dostali prvé informácie, vzniesli množstvo pochybností. Iste, starosta musí byť realista, a je pochopiteľné, že je vo svojej prirodzenosti nedôverčivý, veď každodenne zažíva problémy od výmyslu sveta a všetko, čo sa v jeho obci udeje, môže dopadnúť na jeho plecia. Netreba sa preto na nich hnevať, ani poukazovať prstom.

Hovorím to aj preto, že mám ešte v pamäti moje vlastné reakcie na to, keď som sa pripravovanom projekte dozvedel. Okamžite som sa začal pýtať tisíc otázok. Kto sú tí ľudia, kto zaručí, že sem skutočne prídu prenasledovaní kresťania, nie je za tým nejaká špekulácia, kto to bude financovať, nechce to niekto zneužiť, má to čisté pozadie, vieme to do detailu preveriť? A potom, kto sa o nich postará, bude im štát ochotný dať azyl, kam pôjdu, keď prejdú azylovým procesom, ako ich prijmú naši ľudia, ako sa naučia jazyk, čo keď vzniknú problémy, nebolo by lepšie dať ich do nejakého tábora a tak ďalej a tak ďalej.

Nasledovali desiatky telefonátov. Na Blízky východ, do Iraku, do Ríma, do Vatikánu, do Ameriky, kňazom, biskupom, patriarchom, veľvyslancom, úradníkom, zamestnancom štátnych správ. Po telefonátoch prišli na rad osobné stretnutia. A moje pochybnosti sa jedna za druhou rozplývali. Veci sa postupne vyjasnili. Obavy sa nepotvrdili. Zistili sme, že projekt je dobrý a zo strany Cirkvi za ním stoja dôveryhodní ľudia - tak v zahraničí ako aj u nás.

Pamätám si okamih, keď som si uvedomil, že svojou nedôverčivosťou vlastne brzdím dobrú vec. Na druhej strane, bol som presvedčený, že musíme byť veľmi, veľmi nároční, aby prvý projekt takéhoto druhu mohol u nás dobre odštartovať. Uvedomoval som si, že rovnako, ba viac nedôverčiví môžu byť aj mnohí ďalší. A naozaj, postoj svätého Tomáša - kým neuvidím, neuverím - bol vlastný nielen mne, ale aj ďalším, ktorí sa do projektu mali zapojiť.

A tak po cirkevnom preverovaní nasledovalo štátne, veľmi podrobné a na všetky smery, vrátane informačných služieb. Priam šokujúci v tom všetkom však bol jeden spoločný menovateľ: každý, kto sa do veci ponoril, či už zo zástupcov Cirkvi alebo predstaviteľov štátu, po určitom čase skonštatoval, že tú vec treba podporiť. Všetci, aj tí na začiatku najviac nedôverčiví, postupne skonštatovali, že projekt je dobrý. Tí, čo boli irackých kresťanov osobne navštíviť v tábore, po návrate z Iraku prekvapili ostatných: ich názory sa absolútne zhodovali v jednom: urobme to čím skôr, kým je ešte šanca tie rodiny zachrániť.

Vôbec sa preto nehnevám na ľudí, ktorí vyjadrujú pochybnosti alebo obavy, keď o projekte počujú, najmä, ak sa ich môže osobne týkať. Z vlastnej skúsenosti viem, že je to normálne. Ale viem aj to, že všetky tieto pochybnosti je možné prekonať, aby sa pomohlo veci, ktorá sa nám raz pripočíta k dobru.

Moje najsilnejšie zážitky v týchto týždňoch, keď som sa otázkam spojených s migrantmi začal bližšie venovať, boli stretnutia s ľuďmi, ktorí v našej krajine už dávnejšie našli nový domov, naučili sa reč a integrovali sa do našej spoločnosti - a dnes človek, možno až na malý prízvuk, ani netuší, že sa u nás nenarodili. Žijú a pracujú medzi nami a sú úžasným dôkazom toho, že čosi také je reálne uskutočniteľné, ba môže byť prínosom pre spoločnosť i pre cirkev. Tí ľudia sú vďační, že mohli prísť a zostať, poctivo pracujú, platia dane, dodržiavajú zákony.

Čo je teda našou úlohou v tomto čase? Dať šancu, aby sa pochybnosti a obavy z príchodu irackých kresťanov mohli prekonať. Viem, že potenciál na to v srdciach máme. Videl som to aj u predstaviteľa samosprávy, ktorý sa síce hneval, že nemá dosť informácií, ale medziiným poznamenal, že už sa svojej manželke bojí povedať, že znovu dal z výplaty na deti chudobnej rodine, a neustále komusi pomáha - aj na úkor vlastnej rodiny. Ten človek mal v očiach mnoho obáv, ale aj veľký kus dobra.

Milí poslucháči, pomôžme v tomto predvianočnom čase sebe aj druhým obavy prekonať. Naplnení duchom očakávania Božieho Syna, ktorý musel hľadať prijatie v Betleheme, pokúsme sa dať dobrý príklad: prihovárajme sa za prichádzajúce iracké rodiny - u Boha, ale aj u ľudí, s ktorými sa budeme na túto tému rozprávať. Buďme hlasom v ich prospech. Prihovárajme sa, aby sa toto dobré dielo, aj s našou troškou do mlyna, podarilo.

Martin Kramara

Foto: Tony Frič