sobota, 25. januára 2014

Pápež František, majster komunikácie, píše o komunikácii

24. januára, na spomienku svätého Františka Saleského, patróna spoločenských komunikačných prostriedkov, je už tradične publikované posolstvo pápeža k svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov. Asi sa zhodneme na tom, že pápež František je skutočným majstrom komunikácie. Jeho posolstvo je majstrovským textom evanjeliového svetla do dnešného sveta mediálnej, zvlášť digitálnej komunikácie. Zároveň nám odhaľuje niečo z tajomstva komunikačného majstrovstva pápeža Františka. Komunikačné majstrovstvo nie je výsledkom komunikačných stratégií, ale dôsledkom vierohodnosti svedka dávajúcej do hry seba samého: "Neutralita médií je len zdanlivá: iba ten, kto komunikuje dávajúc do hry samého seba, môže predstavovať vzťažný bod. Osobné zaangažovanie sa je samotným koreňom vierohodnosti komunikátora." Pápež "si posvietil" na svet komunikácie evanjeliovým podobenstvom o dobrom Samaritánovi a vidí mediálnu výzvu vo svetle "blízkosti" (schopnosti stať sa blížnym): "Kto totiž komunikuje, stáva sa blížnym."

Posolstvo Svätého Otca Františka ku 48. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov


Komunikácia v službe autentickej kultúry stretnutia




 [Nedeľa, 1. júna 2014]

Drahí bratia a sestry,

dnes žijeme vo svete, ktorý sa stáva stále „menším“ a v ktorom sa teda zdá, že je ľahšie stať sa blízkymi (blížnymi) jedni voči druhým. Vývoj prepravy a komunikačných technológií nás zbližujú a spájajú stále viac a globalizácia nás robí vzájomne závislými. Avšak vo vnútri ľudstva zostávajú rozdelenia, niekedy veľmi značné. Na globálnej úrovni vidíme pohoršujúcu vzdialenosť medzi luxusom najbohatších a biedou najchudobnejších. Často stačí prejsť sa po uliciach mesta, aby sme videli kontrast medzi ľuďmi žijúcimi na chodníkoch a ligotavými svetlami obchodov. Úplne sme si na toto všetko zvykli a už sa nás to nedotýka. Svet trpí mnohými formami vyhostenia, vylúčenia na okraj a chudoby, a takisto aj konfliktov, v ktorých sa miešajú ekonomické, politické, ideologické a žiaľ aj náboženské príčiny.


V tomto svete nám médiá môžu napomôcť, aby sme sa stali viac blízkymi (blížnymi) jedni pre druhých, aby sme vnímali obnovený zmysel pre jednotu ľudskej rodiny, ktorý uvedie do pohybu solidaritu a seriózne úsilie za dôstojnejší život. Dobrá komunikácia nám pomáha, aby sme si boli bližší a aby sme sa medzi sebou lepšie spoznali, aby sme boli viac zjednotení. Múry, ktoré nás rozdeľujú, môžu byť prekonané iba vtedy, keď sme pripravení počúvať sa a učiť sa jedni od druhých. Potrebujeme zosúladiť rozdiely prostredníctvom foriem dialógu, ktoré nám dovolia rásť v porozumení a v úcte. Kultúra stretnutia vyžaduje, aby sme boli disponovaní nielen dávať, ale aj prijímať od druhých. Médiá nám môžu v tomto pomôcť, zvlášť dnes, keď siete ľudskej komunikácie dosiahli neslýchaný pokrok. Zvlášť internet môže ponúknuť väčšie možnosti stretnutia a solidarity medzi všetkými, a to je dobrá vec, je to Boží dar.

Jestvujú však aj problematické aspekty: rýchlosť informácie prevyšuje našu schopnosť uvažovania a úsudku, a nedovoľuje umiernené a korektné sebavyjadrenie. Rozličnosť vyjadrených názorov môže byť vnímaná ako bohatstvo, ale je aj možné uzatvoriť sa do sféry informácií, ktoré zodpovedajú iba našim očakávaniam a našim ideám, alebo aj určitým politickým a ekonomickým záujmom. Komunikačné prostredie nám môže pomôcť k rastu alebo naopak k dezorientácii. Túžba po digitálnom spojení môže skončiť tak, že nás izoluje od nášho blížneho, od tých, ktorí sú nám najbližší. A nesmieme zabúdať na tých, ktorí riskujú, že zostanú vylúčení na okraji, pretože z rôznych dôvodov nemajú prístup k spoločenským prostriedkom komunikácie.

Tieto obmedzenia sú reálne, avšak neospravedlňujú odmietnutie spoločenských komunikačných prostriedkov. Skôr nám pripomínajú, že komunikácia je napokon viac ľudskou než technologickou vymoženosťou. Teda čo nám pomôže v digitálnom prostredí, aby sme rástli v ľudkosti a vzájomnom porozumení? Napríklad musíme znovu získať určitý zmysel pre pomalosť a kľud. To si vyžaduje čas a schopnosť vytvoriť ticho pre počúvanie. Potrebujeme taktiež byť trpezliví, ak chceme pochopiť toho, kto je iný ako my: osoba vyjadruje naplno seba samú nie vtedy, keď je jednoducho tolerovaná, ale keď vie, že je naozaj prijatá. Ak naozaj túžime počúvať iných, vtedy sa naučíme pozerať na svet inými očami a oceniť ľudskú skúsenosť, ako sa ona prejavuje v rozličných kultúrach a tradíciách. Ale dokážeme lepšie oceniť aj veľké hodnoty inšpirované kresťanstvom, napríklad víziu človeka ako osoby, manželstvo a rodinu, rozlíšenie medzi náboženskou sférou a politickou sférou, princípy solidarity a subsidiarity, a iné.

Ako potom môže byť komunikácia v službe autentickej kultúry stretnutia? A pre nás, Pánových učeníkov, čo znamená stretnúť osobu podľa Evanjelia? Ako je možné, napriek všetkým našim obmedzeniam a hriechom, byť naozaj blízkymi jedni voči druhým? Tieto otázky možno zhrnúť do tej otázky, ktorou sa jedného dňa zákonník, teda komunikátor, obrátil na Ježiša: „A kto je môj blížny?“ (Lk 10, 29). Táto otázka nám pomáha pochopiť komunikáciu cez pojem blízkosti. Mohli by sme ju preložiť takto: ako sa prejavuje „blízkosť“ (schopnosť stať sa blížnym) v použití prostriedkov komunikácie a v novom prostredí vytvorenom digitálnymi technológiami? Odpoveď nachádzam v podobenstve o dobrom samaritánovi, ktoré je aj podobenstvom o komunikátorovi. Kto totiž komunikuje, stáva sa blížnym. A dobrý samaritán sa nielen stáva blížnym, ale sa ujíma človeka, ktorého vidí polomŕtveho na okraji cesty. Ježiš obracia perspektívu: nejde o to, aby sme rozpoznali iného ako mne podobného, ale o moju schopnosť stať sa podobným inému. Komunikovať znamená teda uvedomiť si, že sme ľudskí, že sme Božie deti. Páči sa mi definovať túto moc komunikácie ako „blízkosť“ (schopnosť stať sa blížnym).

Keď v komunikácii prevažuje cieľ privádzať ku konzumu a k manipulácii osôb, nachádzame sa zoči-voči násilnej agresii, akou je tá, ktorú podstúpil človek prepadnutý zbojníkmi a ponechaný popri ceste, ako čítame v podobenstve. Levita a kňaz v ňom nevidia svojho blížneho, ale cudzinca, od ktorého bolo lepšie udržovať si odstup. V tom čase ich obmedzovali pravidlá rituálnej čistoty. Dnes sme v nebezpečenstve, že niektoré médiá nás obmedzujú do tej miery, že nás privádzajú k ignorovaniu reálneho blížneho.

Nestačí prechádzať po digitálnych „cestách“, teda jednoducho byť pripojení: treba, aby bolo pripojenie sprevádzané skutočným stretnutím. Nemôžme žiť sami, uzavretí v nás samých. Potrebujeme milovať a byť milovaní. Potrebujeme nehu. Nie komunikačné stratégie garantujú krásu, dobro a pravdivosť komunikácie. Ani svetu médií nesmie byť cudzia starosť o ľudstvo. A tento svet médií je povolaný vyjadrovať nehu. Digitálna sieť môže byť miestom bohatým na ľudskosť, nie sieťou drôtov, ale sieťou ľudských osôb. Neutralita médií je len zdanlivá: iba ten, kto komunikuje dávajúc do hry samého seba, môže predstavovať vzťažný bod. Osobné zaangažovanie sa je samotným koreňom vierohodnosti komunikátora. Práve preto kresťanské svedectvo vďaka sieti môže zasiahnuť existenciálne periférie.

Často to opakujem: medzi Cirkvou plnou nepredvídaných ťažkostí, ktorá ale vychádza na cesty, a Cirkvou chorou chorobou sebevzťažnosti, bez pochýb dávam prednosť tej prvej. A ide o cesty sveta, kde žijú ľudia, kde sú efektívne i afektívne v dosahu. Medzi týmito cestami sú aj digitálne cesty, preplnené ľudstvom, často zraneným: mužmi a ženami, ktorí hľadajú spásu a nádej. 

Aj vďaka sieti môže kresťanské posolstvo cestovať „až po hranice sveta“ (Sk 1, 8). Otvoriť brány kostolov znamená aj otvoriť ich digitálnemu prostrediu, jednak preto, aby ľudia vstúpili, nech sa nachádzajú v akýchkoľvek podmienkach života, jednak preto, aby Evanjelium mohlo prekročiť prah chrámu a vyjsť v ústrety všetkým. Sme povolaní vydávať svedectvo o Cirkvi, ktorá má byť domovom všetkých. Sme schopní komunikovať tvár takejto Cirkvi? Komunikácia napomáha vo formovaní misionárskeho povolania celej Cirkvi, a spoločenské siete sú dnes jedným z miest, na ktorých treba žiť toto povolanie, aby sme pomohli objaviť krásu viery, krásu stretnutia s Kristom. Aj v kontexte komunikácie je potrebná Cirkev, ktorá dokáže priniesť teplo, zapáliť srdce.

Kresťanské svedectvo sa neuskutočňuje bombardovaním náboženskými posolstvami, ale rozhodnutím darovať samých seba druhým „prostredníctvom ochoty zapojiť sa trpezlivo a s úctou do ich otázok a ich pochybností, na ceste hľadania pravdy a zmyslu ľudskej existencie“ (Benedikt XVI., Posolstvo k 47. medzinárodnému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, 2013). Spomeňme si na príhodu emauzských učeníkov. Treba sa vedieť zapojiť do dialógu s mužmi a ženami dneška, aby sme porozumeli ich očakávaniam, pochybnostiam, nádejam, a ponúkli im Evanjelium, teda Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal človekom, zomrel a vstal zmŕtvych, aby nás oslobodil od hriechu a smrti. Výzva si vyžaduje hĺbku, pozornosť k životu, duchovnú citlivosť. Viesť dialóg znamená byť presvedčení, že druhý má čo dobré povedať, dať priestor jeho pohľadu, jeho návrhom. Viesť dialóg neznamená vzdať sa svojich vlastných myšlienok a tradícií, ale nároku, že sú jediné a absolútne.

Ikona dobrého samaritána, ktorý obväzuje rany zbitého človeka a leje na ne olej a víno, nech nás vedie. Naša komunikácia nech je voňavým olejom na bolesť a dobrým vínom pre radosť. Naša schopnosť zasvietiť nech nepochádza zo špeciálnych trikov a efektov, ale z našej schopnosti stávať sa blížnym tomu, koho stretáme zraneného na našej ceste, s láskou, s nežnosťou. Nemajte strach stať sa občanmi digitálneho sveta. Je dôležitá pozornosť a prítomnosť Cirkvi vo svete komunikácie, aby sme viedli dialóg s dnešným človekom a aby sme ho priviedli k stretnutiu s Kristom: Cirkev, ktorá sprevádza na ceste, vie kráčať so všetkými. V tomto kontexte revolúcia komunikačných a informačných prostriedkov je veľkou a strhujúcou výzvou, ktorá si vyžaduje čerstvú energiu a novú predstavivosť, aby sme iným odovzdávali krásu Boha. 

Vo Vatikáne, 24. Januára 2014, spomienka svätého Františka Saleského

FRANTIŠEK




Preklad: Juraj Vittek

Foto: 
www.corrierecomunicazioni.it 
www.formiche.net