štvrtok, 8. októbra 2015

Pápež, ktorý si nekladie ľahšie výzvy

Štvrtkový komentár Martina Kramaru pre Vatikánsky rozhlas (8. 10. 2015):

V mediálnom priestore popri synode biskupov ešte doznievajú dojmy z návštevy pápeža Františka v Spojených štátoch. O niektorých jeho stretnutiach sa verejnosť dozvedela až po skončení celého programu. Napríklad o návšteve Kim Davisovej z apoštolskej cirkvi v Kentucky, ktorá sa po celom svete stala známou, keď odmietla vydať licenciu, čiže dovolenie na sobáš pre dvojicu homosexuálov - a následne putovala do väzenia. Súkromné stretnutie pápeža s Davisovou chceli niektorí interpretovať ako podporu pre jej prípad. Krátke prijatie dali navyše dohromady so slovami Svätého Otca na palube lietadla pri návrate z USA, kde povedal, že výhrada vo svedomí je ľudské právo a to nemožno upierať ani vládnym úradníkom.

Druhé „tajné“ stretnutie, ktoré vyvolalo pozornosť, bolo prijatie muža menom Yayo Grassi, ktorého mal Bergoglio v šesťdesiatych rokoch medzi žiakmi na argentínskom jezuitskom kolégiu. Grassi sa však dnes otvorene hlási k homosexualite a Svätého Otca prišiel pozdraviť nielen v doprovode svojej matky a príbuzných, ale priviedol aj svojho partnera Iwana - a pápež neodoprel objatie ani jemu. Toto stretnutie navyše Vatikán akoby podčiarkol, keď ho označil za jedinú audienciu poskytnutú Svätým Otcom na washingtonskej nunciatúre. Ostatné, vrátane Davisovej, mali byť len krátke pozdravy - sprostredkované z iniciatívy americkej strany.


V médiách sa rozhoreli polemiky o tom, čo to všetko znamená a ktorej strane teda pápež vlastne vyjadruje svoju podporu. Ozvali sa aj kritiky na adresu vatikánskeho tlačového strediska, že sa pokúša rozrieďovať dôležitosť prvej návštevy a manipuluje s významom tej druhej, teda hádzaním spiatočiek a chytračením chce chrániť pápeža pred tlakom médií.

Treba však poukázať na niekoľko skutočností. Ani pred vydaním doplňujúcich vysvetlení Tlačového strediska nebolo zrejmé, že pápežovo gesto pozdravenia a darovania ruženca úradníčke Kim Davisovej treba chápať ako explicitnú podporu jej prípadu. Známy americký vatikanista John Allen na to upozornil hneď ako na verejnosť vyšla správa o stretnutí. To, že pápež prijíma ľudí rozličných postojov a názorov, nemožno absolutizovať ako prejav jeho priamej a bezvýhradnej podpory pre ich kauzy. Naznačil to aj sám Svätý Otec, keď v lietadle novinárov upozornil, že nemôže mať v mysli všetky prípady, ktoré existujú ohľadom výhrady vo svedomí - inými slovami, nemá úmysel nechať sa zatiahnuť do sporu o nejakom konkrétnom prípade - avšak o potrebe výhrady vo svedomí ako takej je presvedčený.

Čo sa týka prijatia Yaya Grassiho, je dobré pripomenúť, že ich vzájomné kontakty sa obnovili práve v čase, keď Svätý Otec ešte ako kardinál v Argentíne explicitne vystúpil proti zavádzaniu manželstiev homosexuálov do legislatívy. Jeho bývalý žiak sa mu ozval s tým, že sa ho to bolestne dotklo. Prijatie v USA, kde Grassi v súčasnosti žije a vedie cateringovú firmu, bolo prejavom pápežovej veľkodušnosti a snahy prejaviť ľudskosť voči konkrétnemu človeku - ako sme to už videli pri viacerých ďalších príležitostiach. Interpretovať to však ako legitimizovanie Grassiho životného štýlu je podobný nezmysel ako tvrdiť, že pápež vo všetkom schvaľuje konanie Kim Davisovej.

Mnohí by chceli zapriahnuť Svätého Otca do svojho vozíka - a vedia si na to nájsť hromadu „jednoznačných“ argumentov - a príkladov podobných týmto dvom. Lenže pápež má svoju slobodu a vlastný prístup. A ak sa na niečo snažil počas návštevy USA poukázať, tak to podľa môjho názoru bola práve ťažká výzva vyhýbať sa nástrojom polarizácie za každú cenu - pretože zatiaľ čo tieto nástroje prinášajú so sebou nepopierateľné pozitívum, teda jasné odpovede na ťažké otázky, nedokážu sa často vyhnúť riziku opomenutia konkrétneho človeka a konkrétneho ľudského osudu. A to pápež nevie a nechce dopustiť: má katolícke postoje, nech už si novinári píšu, čo chcú, ale zároveň je pastierom a otcom aj tým, ktorých životy z rozličných dôvodov náročným výzvam evanjelia v konkrétnych okolnostiach nezodpovedajú.

A to je väčšia a omnoho náročnejšia výzva, než buchnúť po stole a povedať ako to má byť. Medzi evanjeliom a svetom vždy bolo a bude napätie - a nikdy medzi nimi celkom nezmizne konflikt. Pápež sa však pokúša byť mostom skôr než plotom, a to so sebou prináša pnutia - pre ktoré sú, obrazne povedané, potrebné dilatácie - a na tie musia konštruktéri pri mostoch pamätať oveľa intenzívnejšie, než pri stavaní hradieb. Aj keď sa to mnohým nepozdáva, František si v skutočnosti kladie oveľa náročnejšiu výzvu, než sa môže javiť. Tak náročnú, že sa môže zdať z ľudského pohľadu až neuskutočniteľná. Lenže pápež nehľadí len na to, čo je ľudské.